Navždy v našich srdciach: Levko Dohovič, dirigent a politický väzeň
Levko Dohovič, významný košický dirigent s tragickým osudom politického väzňa, opustil tento svet 5. decembra 2025. Narodený 29. septembra 1936 v Užhorode, Levko sa stal najmladším politickým väzňom v stalinskom Sovietskom zväze, keď mal len 15 rokov. Jeho život bol preplnený ťažkým útrapami, ktoré zažil za mrežami. Po viac ako šiestich rokoch v sovietskych väzniciach a gulagoch, ktoré nazval „stalinskými rekreačnými zariadeniami“, sa jeho pamätné spomienky pretavili do knižného diela „Kronika života politického väzňa č. 2A-424“.
Dohovičova detstvo bolo poznačené vojenskou a politickou represívnou atmosférou. Ako syn gréckokatolíckeho farára vyrastal v upadajúcej dedine Linci, do ktorej vstúpila sovietska armáda. Hrozilo mu hromadné zatýkanie, a tak jeho rodina unikla do Československa. Avšak Levko, ako jediný živiteľ rodiny, zostal doma a snažil sa vrhnúť do dospelosti, pričom sa jeho odhodlanie postaviť sa proti režimu len prehlbovalo.
Keď spoločnosť v Užhorode začala prejavovať nevôľu voči komunistickej moci, Dohovič sa zapojil do výroby letákov so sloganmi ako „Smrť komunizmu“ či „Smrť Stalinovi“. Činnosť Ukrajinskej národnej menšiny ho čoskoro dostala do zamerania NKVD, kde bol zatknutý a následne odsúdený na desať rokov za zradu vlasti a antisovietsku činnosť.
Levko Dohovič sa ocitol v neľudských podmienkach v tábore na polostrove Konvejer, kde prežil svoje prvé krôčiky k hudbe – vybudoval si zázemie medzi spoluväzňami, kde sa učil hrať na husliach a experimentoval s dirigovaním. Učil sa od vynikajúcich pedagógov a zakrátko sa stal dirigentom a zbormajstrom. V roku 1955 usporiadal aj svoj prvý koncert venovaný Tarasovi Ševčenkovi.
Po Stalinovej smrti a následnom uvoľňovaní podmienok sa Dohovič vrátil do Užhorodu, kde sa postupne aktivoval v umeleckej sfére. Venoval sa zbormajstvu a vedeniu ukrajinského zboru, ale jeho kariéra bola prerušená normalizáciou, ktorá mu zakázala akúkoľvek umeleckú činnosť.
Aj keď trpel prenasledovaním zo strany štátnej bezpečnosti, nikdy sa nevzdával v podpore ukrajinskej kultúry a národnej identity. Získal si obdiv a uznanie, nielen za svoju umeleckú prácu, ale aj za svoje životné posolstvo: „Vždy hľadaj v pesimizme optimizmus.“ Toto krédo mu pomohlo prežiť najťažšie obdobia jeho života a inšpiruje aj ostatných dodnes.
Na jeseň 1989, rok pred jeho odchodom do dôchodku, Dohovič získal prestížnu Cenu Ústavu pamäti národa, ktorá patrí osobnostiam, ktoré sa postavili na odpor proti nedemokratickým režimom. S jeho odchodom sa nielenže stratila významná postava slovenskej kultúry, ale aj osobnosť, ktorej životný príbeh sa stal symbolom pretrvávajúceho boja za slobodu a spravodlivosť.
Levko Dohovič sa zapísal do histórie nielen ako dirigent, ale aj ako znak odvahy a neústupnosti pred zlom. Jeho odkaz ostáva nesmrteľný a navždy bude žiariť v srdciach tých, ktorí ho poznali a obdivovali.
