Každý cyklista verí, že jazdí správne, bez zaváhania
Bicykel sa stal mojím najdôležitejším dopravným prostriedkom. Aj keď sa v priebehu rokov zmenilo veľa, moja láska k bicyklovania zostáva nezmenená od doby, keď som v roku 1978 dostala svoj prvý bicykel. Bol smaragdovozelený s koženým sedadlom a jeho vôňa ma neustále prenasledovala v škole. Pre mňa bol bicykel symbolom slobody a dobrodružstva. Pritom som si ešte len osvojenie umela na bledomodrej skladačke mojej kamarátky a spoločne sme prežívali množstvo úžasných letných dní, kedy sme sa vracali domov potme s bicyklami v ruke.
Moje skúsenosti s krádežami bicyklov sú bohužiaľ početné. Najprv mi ukradli horský strieborný bicykel priamo spred garáže, o pár rokov neskôr následoval tmavočervený bicykel, ktorý mi zlodej odcudzil z pivnice. Pamätám si, ako som plakala na polícii a očakávala, že policajti nájdu aspoň jeden z mojich milovaných bicyklov. Po týchto skúsenostiach som sa rozhodla investovať do čo najobyčajnejšieho bicykla, ktorý mám dodnes. To, čo tieto krádeže učia, je jednoduché – farebný bicykel je menej pravdepodobné, že ukradnú, pretože naopak, zlodeji si viac vyberajú atraktívne modely.
Nedostatok vodičského preukazu a mestská premávka
Na bicykli jazdím každý deň, pričom sa snažím vyhnúť rušným centrom a cestám prvej a druhej triedy. Nie preto, že by som nezvládala jazdu krajnicou, ale preto, že si uvedomujem, akým spôsobom doprava ovplyvňuje vodičov, ktorí sú v podstate kmeňom všadeprítomnej automobilovej kultúry. Všetci jazdci a vodiči majú svoje správanie formované spoločenstvom, do ktorého patria. No aj tak tento kmeň cyklistov, ktorý sa balansuje na okraji ciest, si zaslúži úctu a pochopenie. Väčšina cyklistov, vrátane mňa, má napriek tomu svoje auta doma, čo ukazuje na paradoxnú povahu mestského života.
Každý cyklista je presvedčený, že jazdí správne a dodržiava pravidlá. Ruka na bicykli ukazuje smer a vyhýba sa akémukoľvek zoskupeniu s inými cyklistami. Avšak práve vodiči tak často prehliadajú potrebu daných cyklistov. Premávka nemá certifikované miery ohľaduplnosti, čo vedie k znechuteniu a napätiu na cestách. Ja som sa vždy snažila jazdiť s pokorou, pomenšiť akékoľvek možné riziko a nepríjemnosti.
Sloboda vo svete cyklistiky
Cyklistika pre mňa predstavuje slobodu, ktorú ťažko opísať. Veď ak v aute sa vodič musí spoliehať na dodržiavanie pravidiel, ja na bicykli zažívam voľnosť, ktorá prichádza z možnosti variabilne reagovať na okolie. Na svojich cyklocestách môžem prečítať tep prírody, cítiť čerstvý vzduch a vychutnávať si krásy krajiny. Ohromuje ma pocit plynulosti a kontroly, ktorú poskytuje bicykel, zatiaľ čo ja sa pohybujem do obchodu, za rodičmi či k priateľom s ruksakom na chrbte.
Aj keď nemám vodičský preukaz, skôr než aby som sa cítila neslobodná, radšej prežívam slobodu, ktorú bicykel poskytuje. Snívam o čase, keď sa cyklistika stane normou vo všetkých mestách, kde budú cyklocesty bezpečné a priateľské. V dnešnej dobe, kedy je zdieľaná doprava, definícia slobody a pokoja je jasne prepojená s bese bicyklu, nie s motorom.
Cyklistika ako záchrana pre svet
Bicykel má potenciál zachrániť svet. Ako uvádza britský autor Peter Walker v knihe „Bike Nation”, žijeme v kultúre, kde nevedome ohrozujeme životy ostatných, pričom si často neuvedomujeme, akú moc má jediné koleso. Keď sa spracujeme ako cyklisti, posúvame sa k väčšej zodpovednosti vo vzťahu k svetu okolo nás a čelíme otázkam životného prostredia a udržateľnosti. Ak sa zmení naša infraštruktúra a začneme venovať viac pozornosti cyklistike, môžeme vytvoriť kultúru vzájomného rešpektu a solidarity medzi všetkými aktérmi v doprave.
Možno to znie utopicky, ale máme pred sebou budúcnosť, v ktorej bude kmeň cyklistov skutočne schopný zmeniť svet. Môžeme organizovať jazdy, spojenia a granty na rozvoj cyklotrás, a tak sa pridať k boju za zdravšie a ekologickejšie prostredie. Niekedy si možno mysleli, že cyklotrasy sú len pre víkendové výlety, ale o 30 rokov to môže byť iné – a ja verím, že sa tak skutočne stane.
