Cynická obluda: Ficove neškodné vyjadrenia
Fico vybehol s tvrdením, že Slovensko sa „len kvôli nejakému článku 5“ nemieni podieľať na obrane iných členských štátov NATO. Že to prepískol, je zjavné aj z toho, že taký Richter vzápätí musel tvrdiť, že tým premiér rozhodne nespochybnil naše členstvo v NATO.
Je Ficovou stratégiou pasívne samovyhodenenie sa z NATO?
Otázka, ktorú si po premiérových výrokoch kladie čoraz viac pozorovateľov, nesmeruje len k jednému vyjadreniu. Ide o to, či verejné relativizovanie záväzkov vyplývajúcich z členstva v Severoatlantickej aliancii nie je súčasťou širšej línie, ktorá má Slovensko postupne vzdialiť od jeho spojencov.
Článok 5 Severoatlantickej zmluvy patrí medzi základné piliere kolektívnej obrany. Hovorí, že ozbrojený útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa považuje za útok proti nim všetkým. Ak najvyšší predstaviteľ vlády verejne spochybňuje ochotu podieľať sa na obrane iných členských štátov, vytvára to priestor na pochybnosti o spoľahlivosti Slovenska ako spojenca.
Reakcia politického partnera, ktorý musel vzápätí uisťovať, že členstvo v NATO spochybnené nebolo, naznačuje, že aj samotní koaliční predstavitelia vnímajú dosah takýchto výrokov ako problematický. Upokojovanie verejnosti po každom podobnom vyhlásení sa stáva pravidelným javom.
Otázka teda nestojí len tak, či premiér hovorí to, čo si naozaj myslí. Rovnako dôležité je, aký signál takéto vyjadrenia vysielajú smerom k spojencom, ktorí od Slovenska očakávajú predvídateľnosť a záväzok voči spoločným obranným štruktúram.
Ak sa z relativizovania článku 5 stane opakovaný motív, prestáva ísť o neškodné vyjadrenie. Stáva sa z neho politická stratégia, ktorej dôsledky môžu presiahnuť rámec jedného volebného obdobia.
