Krvavá predohra svetovej vojny: Ako rozštiepené Španielsko padlo do rúk Franca
Pád monarchie, neustále prevraty a hlboká polarizácia. Zo Španielska sa stalo v roku 1936 krvavé bojisko a cvičisko svetových mocností. Občianska vojna trvala takmer tri roky a znamenala nesmierne utrpenie na území pod kontrolou vlády aj povstalcov.
Náznaky, že spoločnosť smeruje ku konfliktu, bolo vidieť dlho vopred. Od roku 1876 bol pri moci monarchistický režim založený na dominancii veľkostatkárskej oligarchie a priemyselnej buržoázie. Politickú moc si udržiavali falšovanými voľbami v prospech konzervatívcov a liberálov. Frustrácia z nemožnosti zmeniť stav radikalizovala anarchosyndikalistické hnutie a socialistickú stranu PSOE.
Po prvej svetovej vojne, počas ktorej bolo Španielsko neutrálne, sa situácia stala nestabilnou. Prudko rástli násilné konflikty medzi anarchistami a majiteľmi tovární či armádou, najmä v Katalánsku, a medzi nádenníkmi a majiteľmi pôdy v Andalúzii. V roku 1923 sa prevratom dostal k moci generál Primo de Rivera. Jeho diktatúra obmedzila štrajky a zlomila odpor Berberov v Maroku, sociálne rozdiely však zostávali priepastné. Po hospodárskej kríze v roku 1929 stratil podporu a podal demisiu.
V apríli 1931 bola vyhlásená druhá republika a kráľ Alfonz XIII. odišiel do exilu. Republikánske sily drvivo vyhrali júnové voľby. Tempo zmien bolo značné: obmedzenie monopolu cirkvi vo vzdelávaní, právo na rozvod, volebné právo žien, pozemková reforma a autonómia pre dvojjazyčné regióny. To všetko polarizovalo spoločnosť.
V novembri 1933 zvíťazila konsolidovaná pravica. Za dva roky sa vystriedalo dvanásť vládnych koalícií. V októbri 1934 sa v Astúrii vzbúrili ľavicoví radikáli a baníci. Vláda povolala z Maroka vojakov pod velením Francisca Franca a Manuela Godeda, ktorí nepokoje krvavo potlačili.
Vo februári 1936 vyhrala spojená ľavica v bloku Frente Popular. Prezidentom sa stal Manuel Azaña. V uliciach dochádzalo k čoraz častejším konfliktom. Dvanásteho júla pravicové komando zastrelilo poručíka Josého Castilla a o dva dni neskôr ho jeho kolegovia pomstili vraždou poslanca Calva Sotela.
Sedemnásteho júla 1936 sa ako prvá vzbúrila posádka v Melille na severe Maroka. Puč bol úspešný na Kanárskych ostrovoch, v Galícii, severnej Kastílii, Navarre, západnom Aragónsku a západnej Andalúzii, zlyhal však v Madride, Barcelone a Valencii. Španielsko bolo rozdelené na dve časti. Franco priletel 19. júla do Maroka a cez Talianov a Nemcov si zabezpečil lietadlá na prevoz vojakov ponad Gibraltársky prieliv.
Na republikánskom území nastal chaos, keď socialisti a anarchisti začali násilne presadzovať revolučné zmeny. V Aragónsku vznikol anarchistický experiment kolektivistických komún. Rozpory vyústili do Májových udalostí v roku 1937 v Katalánsku s vyše tisíc mŕtvymi.
Na povstaleckej strane sa rýchlo presadil Francisco Franco. Už 1. októbra 1936 bol v Burgose vymenovaný za generalissima a hlavu štátu. Mal výhodu, že velil najelitnejším oddielom, africkej armáde, a nedopustil vnútorné spory. V apríli 1937 nariadil spojiť karlistov a falangu do jedného celku.
Na dobytom území povstalci systematicky likvidovali odkaz republiky. Celkový počet civilných obetí na povstaleckom území sa odhaduje na 100 000, na republikánskej strane asi 50 000. Republikánska vláda násilie odsúdila a neskôr trestala, povstalecké velenie represie schvaľovalo a organizovalo.
Prvý veľký konflikt sa odohral v bitke o Madrid v novembri 1936. Republikáni pod velením generála Miaju udržali front a zrodilo sa heslo ¡No pasarán!. Vo februári 1937 Franco spustil ofenzívu údolím rieky Jarama. V marci nasledoval útok talianskych vojakov od Guadalajary. Bitka o Madrid donútila republiku vytvoriť pravidelnú armádu pod velením generála Roja.
V júni 1937 padlo Baskicko, v októbri Astúria. V apríli 1938 sa povstalci dostali na pobrežie Stredozemného mora a rozdelili republikánske územie na dve časti. Posledný pokus o prevzatie iniciatívy v bitke o Ebro skončil neúspechom. Barcelona padla v januári 1939, Madrid kapituloval koncom marca a 1. apríla 1939 sa konflikt skončil úplným víťazstvom povstalcov.
Povstalcom od začiatku pomáhali fašisti a nacisti, zatiaľ čo demokratické Francúzsko a Veľká Británia vyhlásili nezasahovanie. Nemci poslali asi 20 000 letcov a technikov, Taliani takmer 80 000 vojakov, Portugalsko 10 000 vojakov. Republika bola odkázaná na pomoc Stalina, ktorý dodal 700 lietadiel, 400 tankov a muníciu. Prišli aj tisíce interbrigadistov, medzi nimi vyše 2000 občanov Československa.
Po páde republiky bol nastolený autoritársky režim národného katolicizmu na čele s Francom. Desaťtisíce väzňov režim popravil už po skončení konfliktu a státisíce väznil. Povolená bola iba jedna politická strana, autonómie boli zrušené. Počas druhej svetovej vojny poskytoval Franco mocnostiam Osi logistickú podporu. Režim zostal pri moci až do 70. rokov.
