Okolo sveta za 80 dní? Aj na to už existuje token
Digitálna mena musí vzbudzovať dôveru, aby bola úspešná.
Možno nám to Mark Zuckerberg pokazil už pred siedmimi rokmi. Odkedy tento mocný muž zo Silicon Valley navrhol novú globálnu menu, ktorá by dokázala uspokojovať „každodenné finančné potreby miliárd ľudí“, začali sme si predstavovať, že peniaze najvhodnejšie pre ľudí aj agentov umelej inteligencie v 21. storočí môžu vzniknúť iba v súkromnom sektore – pomocou technológie blockchainu.
Zuckerbergove plány s Librou, neskôr premenovanou na Diem, síce stroskotali na obavách regulačných orgánov, no uvoľnené miesto zaplnili stablecoiny.
Romantická predstava však žije ďalej. Veľké finančné centrá začleňujú stablecoiny do regulovaných platobných systémov napriek tomu, že tieto súkromne vydávané digitálne ekvivalenty tradičných mien v pomere jedna k jednej – v drvivej väčšine naviazané na dolár – sa používajú najmä na obchodovanie s bitcoinom a ďalšími rizikovými kryptomenami, prípadne na pranie špinavých peňazí a obchádzanie sankcií.
Analytici predpovedajú, že dnešný trh v hodnote 300 miliárd dolárov, ktorému vládnu USDT spoločnosti Tether a USDC spoločnosti Circle Internet Group Inc., by sa do roku 2030 mohol zväčšiť až na štyri bilióny dolárov.
Čo si myslel Verne?
Čo ak je však rozruch okolo nich aspoň sčasti prehnaný? A čo ak o tom, aké peniaze budú fungovať v globálnom cezhraničnom prostredí, napokon nebude rozhodovať technológia, hoci nepochybne zostane dôležitá? Túto pochybnosť vyslovili ekonómovia v novej štúdii, v ktorej sa odvolávajú na román Julesa Verna Cesta okolo sveta za osemdesiat dní z roku 1873. Jeho hrdina Phileas Fogg bez problémov financoval svoju cestu platobnými prostriedkami v librách. Ako píše Verne, do cestovnej tašky si vložil „poriadny zväzok bankoviek Bank of England, ktoré prijmú všade, kam príde“.
Bank of England bola v tom čase súkromnou spoločnosťou a ešte len začínala chápať význam úlohy veriteľa poslednej inštancie, ktorú Walter Bagehot sformuloval vo svojej slávnej doktríne z roku 1873. „Technológia pochádzala z 19. storočia,“ píšu Michael Bordo z Rutgers University a Carolyn Wilkins z Princeton University. „Systém fungoval preto, lebo vlastnícke práva, záväzky týkajúce sa konvertibility a siete korešpondenčných bánk boli dôveryhodné.“
Na týchto inštitucionálnych pravidlách záleží dodnes – možno dokonca viac než na technológii. Aj preto sa pozornosť presúva od digitálnych kópií dolára k tokenizovaným vkladom. V podstate ide o bežné záväzky bánk, ibaže prevody možno vykonávať pomocou algoritmov. Keďže bankové vklady už dnes používame na vyrovnávanie domácich aj cezhraničných platieb, ich presunutie na programovateľnú platformu by nemalo priniesť priveľa právnych komplikácií.
Tokenizované vklady
Tokenizované vklady majú aj ďalšie výhody. Na rozdiel od stablecoinov sa na ne vzťahuje ochrana vkladov a ich emitenti majú v krízových situáciách prístup k likvidite centrálnej banky. Nižšie je aj riziko prania špinavých peňazí, pretože s týmito tokenmi by sa na verejných blockchainoch neobchodovalo pseudonymne ako s nástrojmi na doručiteľa. Namiesto toho by sa presúvali medzi účtami v uzavretých, navzájom prepojených sieťach.
