Zákaz sociálnych sietí pre deti a otázka radikalizácie v politike
Je možné, že vaše 14-ročné dieťa už nebude môcť mať legálny profil na Instagrame alebo TikToku. V extrémnejšej verzii by nemalo mať možnosť ani čítať váš príspevok o tom, akí ste zúfalí z času, ktorý trávi na svojom mobilnom telefóne. Parlament totiž už rokuje o nových pravidlách na predchádzanie radikalizácii a súčasťou plánu by mala byť aj veková hranica 16 rokov na zakladanie účtov a celkovo na používanie sociálnych sietí.
Cieľom by, samozrejme, nemalo byť zabrániť deťom, aby si pozerali videá o SpongeBobovi. Skôr to, aby si nemysleli, že názory Fikiho Sulíka, Daniela Bombica či rôznych odnoží QAnon sú len takou vzrušujúcejšou variáciou normálu.
Mimochodom, mnohí rodičia nemajú ani len predstavu, aká hlboká je zajačia nora, do ktorej sa ich deti cez svoje telefóny denne ponárajú, keďže nebezpečný obsah môže na prvý pohľad vyzerať úplne nevinne.
Dnes to už nie sú primitívne heslá o nadradenosti bielej rasy alebo o tom, že ženy sú len nádoby pre mužské tekutiny. Aj Európska komisia analyzovala fenomén radikalizácie mladých a zistila, že semeniská extrémizmu cielia na mladých, ktorí si hľadajú svoju identitu, oveľa sofistikovanejšie než kedysi.
Obmedzenie veku pre prístup k sociálnym sieťam na prvý pohľad znie ako povinná jazda, keďže takýto krok zvažujú aj iné štáty a Austrália už pristúpila k limitácii veku na 16 rokov pri zakladaní účtov. Slovensko by ani nemuselo vlievať veľa kreativity do ochrany pred sociálnymi sieťami, keďže Európska únia ešte v septembri navrhla vlastné pravidlá prístupu detí k sieťam. Navyše si len ťažko predstaviť, že Meta bude rokovať s Matúšom Šutajom Eštokom o nejakej spoločnej kontrole.
Kto bude zachytávať ohrozené deti?
Asi aj čitateľ chápe, že zamedzenie radikalizácie detí nemôže končiť pri odhadovaní správneho veku zrelosti na vstup do digitálneho močariska, v ktorom sa strácajú aj dospelí. Štát potrebuje koordinovaný systém na zachytávanie radikalizácie a návrh zákona sa ho tentoraz aspoň pokúša vytvoriť.
Potreboval ho už dávno predtým, ako nás tragédia v Staškove všetkých obarila a začali sme si klásť otázky: Ako sa to mohlo stať, budú ešte vôbec niekedy deti na školách v bezpečí? Ako si tento novodobý mor vyberá obeť, ako jej rozožiera mozog a ako si to má všimnúť učiteľ? A ak si to všimne, komu sa má ozvať, má volať školníka, rodiča, psychológa alebo rovno políciu?
Návrh zákona tvrdí, že učiteľ už nebude sám s týmito otázkami, keďže má vzniknúť sieť koordinátorov a odborníkov, ktorí sa budú venovať znepokojivým prejavom a budú rozhodovať, čo ďalej. Školy sa budú riadiť semaforom, podľa ktorého šikana, slovné vyhrážanie alebo samovražedné myšlienky dieťaťa školu zaradia do oranžovej zóny. Ak sa tímu odborníkov nepodarí problémovému žiakovi pomôcť, jeho prípad sa posunie do červenej zóny.
Každý rodič, ktorý za posledné obdobie narážal na ťažkosti napríklad pri hľadaní dobrého detského psychológa a prvý voľný termín dostal o šesť mesiacov, si asi položí otázku, kde táto sieť nájde svojich odborníkov.
