Čína a Spojené štáty sa vyrovnávajú s rôznymi podobami toho istého problému
Po väčšinu uplynulých štyroch desaťročí bolo smerovanie Číny jasné: všetko napredovalo. Na začiatku 90. rokov dosahoval HDP krajiny na obyvateľa sotva 300 dolárov. Čoskoro však začali v čínskych mestách vyrastať mrakodrapy, diaľnice a siete metra.
V priebehu jedinej generácie Čína vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie, usporiadala olympijské hry, vybudovala najväčšiu sieť vysokorýchlostných železníc na svete a stala sa jedným z hlavných motorov svetovej ekonomiky.
Koniec storočia poníženia
V období, ktoré Číňania nazývajú „storočím poníženia“ – ére cudzej nadvlády, ktorá sa začala ópiovými vojnami v polovici 19. storočia a pokračovala až do japonskej invázie v 30. rokoch 20. storočia – sa Čína z jednej z najvýznamnejších svetových civilizácií zmenila na krajinu bojujúcu o prežitie.
Ekonomický zázrak posledných desaťročí však priniesol prísľub národného znovuzrodenia. Otázkou už nebolo, či Čína dobehne Západ, ale kedy sa stane najväčšou ekonomikou sveta.
Zmena nálady v čínskej spoločnosti
Nálada v Číne sa však opäť zmenila. Hospodársky rast sa spomalil a realitný boom, vďaka ktorému sa mnohé domácnosti cítili bohatšie, sa vyčerpal. Absolventi univerzít si čoraz ťažšie hľadajú prácu, mladí ľudia odkladajú manželstvo a rodičovstvo alebo sa ich úplne vzdávajú.
Prísne lockdowny počas pandémie covidu-19 a ich náhle zrušenie navyše oslabili dôveru vo vedenie krajiny, najmä medzi mladšími obyvateľmi miest.
Generácia rodičov dnešných mladých Číňanov zažila obdobie, keď tvrdá práca prinášala výsledky v čase mimoriadnej hospodárskej transformácie. Dnešní mladí ľudia však majú oprávnené obavy, že ani mimoriadne úsilie im nemusí zabezpečiť obyčajný život.
Čína v tom nie je sama
V rokoch 1947 až 1969 sa reálny, teda o infláciu očistený mediánový príjem amerických rodín takmer zdvojnásobil. Pre milióny rodín znamenala dospelosť neustále zlepšovanie životnej úrovne.
V 70. rokoch sa tento príbeh začal rozpadať. Príjmy stagnovali a nezamestnanosť v roku 1975 vyskočila na 8,5 percenta. Ropné šoky, inflácia a opakujúce sa recesie vyvolali pocit, že povojnová ekonomika už nefunguje tak ako kedysi.
Vojna vo Vietname a aféra Watergate zároveň podkopali dôveru Američanov vo vládnuce elity a inštitúcie. V roku 1964 až 77 percent Američanov uvádzalo, že dôveruje federálnej vláde. Len o desaťročie neskôr tento podiel klesol na 36 percent a koncom 70. rokov sa pohyboval okolo 25 percent.
Kríza dôvery
V roku 1979 americký prezident Jimmy Carter slávne diagnostikoval krajine „krízu dôvery“. Napriek zásadným rozdielom v politických inštitúciách a historických skúsenostiach naučilo dlhé obdobie hospodárskeho úspechu Američanov aj Číňanov veriť, že rýchly rast je nevyhnutnosťou. Ich deti potom museli na vlastnej koži bolestivo zistiť, že to tak nie je.
Otázkou, pred ktorou dnes Čína stojí, je, čo sa stane, keď sa pokrok spomalí, bude nerovnomernejší a prestane prinášať také zásadné zmeny.
Približne tri štvrtiny Američanov sú dnes presvedčené, že dnešní mladí ľudia budú na tom v dospelosti finančne horšie než ich rodičia. V roku 2026 až 50 percent oslovených Američanov uviedlo, že americký sen už neplatí.
Čína a Spojené štáty sú veľmi odlišné spoločnosti. Obe krajiny sa však vyrovnávajú s rôznymi podobami toho istého problému: ako sa zmieriť s koncom výnimočnej éry. Zatiaľ čo Američania sa už celé desaťročia vyrovnávajú s psychologickými dôsledkami prerušeného vzostupu, Čína si svoju novú realitu ešte len začína uvedomovať.
Väčšina spoločností sa dokáže prispôsobiť pomalšiemu rastu. Oveľa väčšou výzvou je však rozšírené presvedčenie, že usilovať sa už nemá zmysel.
