Najväčšiu moc nad vami má často úradník, nie politik
Dejiny sa na školách často vyučujú ako sled dátumov veľkých bitiek a životov významných osobností, no o každodennom živote obyčajných ľudí sa človek dozvie len málo. Zmenil to až francúzsky filozof Michel Foucault, ktorý by sa práve v týchto dňoch dožil 100 rokov.
Jeho prínos nespočíval len v novom pohľade na človeka, jeho identitu, poznanie, jazyk, slobodu či pravdu. Najvýraznejšiu stopu v dejinách myslenia zanechal novým prístupom k moci.
Nové poňatie moci
Väčšina historických aj súčasných koncepcií moci vychádza z abstraktných definícií a hľadania jej podstaty. Foucault postupoval inak. Na základe podrobných skúmaní rôznych oblastí ľudského života dospel k presvedčeniu, že neexistuje žiadna moc ako abstraktná, izolovaná substancia.
Moc charakterizoval ako mocenské vzťahy, ktoré sa uplatňujú na všetkých úrovniach spoločnosti a jednotlivca bez vopred predurčenej hierarchie. Zvláštnu pozornosť venoval malým, často nenápadným formám moci, ktoré sú v priamom kontakte s naším bezprostredným bytím – s telesnosťou a myslením. Ide napríklad o vzťahy na pracoviskách, úradoch, školách, v nemocniciach, na súdoch či vo väzniciach, kde moc pôsobí viac-menej priamo, okamžite a nepretržite.
Moc je všade
Mocenské vzťahy prenikajú do hĺbky celej spoločnosti, usadzujú sa v každom jej póre a neustále spolupôsobia s ostatnými sociálnymi vzťahmi. Skúmanie mocenských vzťahov preto pokrýva mimoriadne zložitú oblasť, kde sa problematika moci prepletá s politikou, právom, morálkou, umením či vedou.
Foucaulta zaujíma, ako moc preniká do najintímnejších sfér každodenného myslenia a bytia ľudí, ale aj to, akým spôsobom sú každodenné myslenie a konanie ľudí napojené na mocenské vzťahy a ako sa ľudia podieľajú na ich utváraní, upevňovaní a rozširovaní. Viac než poézia moci ho zaujíma jej próza, ktorá nás vytrháva z ilúzie, že sa nás moc netýka.
Vychádza z často prehliadanej skutočnosti, že radový občan iba zriedka prichádza do priameho styku s mocou na vyšších stupňoch hierarchie. Zato takmer každodenne sa stretáva s mocou na nižších poschodiach – na úradoch, v zamestnaní, v škole, v nemocnici. Tým má pre každého oveľa závažnejší a niekedy i nebezpečnejší dosah než vzdialená štátna politika či mocenské hry politických elít. Dotýka sa totiž základných ľudských potrieb, ako je myslenie, poznanie, reč, pravda, sloboda, zdravie, ľudská dôstojnosť, rodina či sex. Ale aj práca, bývanie, živobytie a sociálne vzťahy.
Foucault tak akoby obracia mocenskú pyramídu naruby. Ak si mnohí myslia, že čím vyššie moc stojí, tým je silnejšia, a že najväčšiu moc v štáte majú prezidenti, premiéri či ministri, podľa Foucaulta to nemusí byť vždy pravda. Najväčšiu moc nad nami v konkrétnej situácii môže mať radový úradník, policajt alebo lekár či zdravotná sestra. Kto nezažil sestričku, ktorá podľa ľubovôle komanduje pacientov? A kto nezažil doktora, ktorý dáva najavo, že je len na ňom, či vás vyšetrí a vylieči, alebo nechá napospas osudu?
Pasca každodennosti
Foucault si musel dávať pozor, aby nespadol do vlastnej pasce, keďže dôraz na každodennosť môže dávať falošný obraz o tom, čo je normálne. Každodennosť a normálnosť sa totiž môžu považovať za synonymá: každodenné je normálne a normálne je každodenné.
Problém je v tom, že čo je normálne pre väčšinu, nemusí byť normálne pre každého jednotlivca. Foucault si to dobre uvedomoval, a preto sa snažil v spojitosti s každodennosťou špecifikovať i každú formu a prejav moci. To, čo spája všetky formy moci, je ich schopnosť zásadným spôsobom určovať správanie ľudí. Ako výstižne vyjadril americký politológ Robert A. Dahl, núti ich konať tak, ako by bez mocenského pôsobenia nekonali.
Takýto nátlak je v modernej spoločnosti spravidla nenásilný. Viac než moc ako sila tu vládne moc normy – etických, právnych, náboženských či vedeckých pravidiel, ktoré sa presadzujú prostredníctvom zvykov, zákonov, rituálov a verejnej mienky. Normy nám predpisujú a často si aj vynucujú, čo smieme či nesmieme robiť, ako máme myslieť, hovoriť a písať. Kto sa im nepodvolí, je zvyčajne trestaný odmietnutím, ignorovaním a v krajných prípadoch vylúčením zo spoločnosti.
Foucault sa však v analýzach modernej moci nezastavuje a na viacerých historických príkladoch dokazuje, že mocenské normy nielen niečo prikazujú alebo zakazujú, ale tiež produkujú spoločensky užitočného jednotlivca – raz poslušného, inokedy aktívneho a tvorivého, a najčastejšie jedného i druhého.
Moc je teda produktívna, ba do takej miery, že paradoxne produkuje i zdroje a sily odporu proti nej. Vďaka tomu sa podpisuje tiež na charaktere tohto odporu. Ak je moc mäkšia, i odpor voči nej býva miernejší. Ak je však moc príliš nevyberavá a násilná, takisto odpor býva tvrdý a nezmieriteľný. Aj týmto sa líšilo uplatňovanie tzv. normalizačnej moci v Čechách a na Slovensku v rokoch 1969–1989. Ale to už je iná téma.
