Zvykli sme si na extrémne násilie a mŕtve telá, obávam sa, že sme až cynickí, hovorí riaditeľka Jedného sveta
Konflikt medzi Izraelom a Palestínčanmi mal tendenciu byť vo filme tabuizovaný, no v súčasnosti je čoraz viac viditeľný na plátnach medzinárodných festivalov. Uviedla to riaditeľka festivalu Jeden svet Eva Križková.
Súčasná dokumentárna tvorba je podľa nej veľmi rôznorodá a odvážna, otvára aj témy, o ktorých sa dlho nehovorilo.
Pri výbere filmov do programu neraz v tíme aj poplačú. „Počas celého roka vidím ľudí po celom svete, ktorí v extrémne náročných podmienkach budujú rodiny, vzdelávajú sa, tvoria umenie a starajú sa o seba. Často neplačeme od smútku, ale od dojatia nad silou protagonistov a tým, ako dokážu prekonávať ťažké podmienky,“ vraví.
Žijeme v čase, keď sa vojny, humanitárne katastrofy, klimatická kríza aj oslabovanie demokratických inštitúcií odohrávajú súčasne. Križková upozorňuje, že krízy sú veľmi prepojené a nedá sa hovoriť o jednej z nich bez širšieho kontextu, pretože sa navzájom ovplyvňujú.
„Nemôžeme hovoriť o ekologickej kríze bez toho, aby sme sa nepozerali na vojnové konflikty vo svete – a naopak,“ hovorí.
Festival Jeden svet je súčasťou oddelenia Globálneho vzdelávania organizácie Človek v ohrození. Jednou z jeho úloh je odkrývať pôvod, dôvody a súvislosti humanitárnych kríz, problémov a konfliktov vo svete. Podľa Križkovej sa snažia prehlbovať poznanie o tom, že jednotlivé problémy neexistujú vytrhnuté z kontextu, ale vždy majú presahy aj do ostatných rovín a oblastí.
Na otázku, či ľuďom v strednej Európe nie je ľahostajné, čo sa deje na druhej strane sveta, odpovedá, že ľudia majú v prvom rade sklon starať sa o zachovanie základných životných funkcií a riešiť veci, na ktoré dovidia bezprostredne vo svojom okolí. Zároveň je však dnes svet vďaka internetu taký prepojený, že sa stávame globálnou dedinou.
„Málokomu už nie je jasné, že veci spolu súvisia. Máme vplyv na to, čo sa deje na druhom konci sveta, a naopak – to, čo sa deje tam, bude mať skôr či neskôr vplyv na to, ako tu budeme žiť my,“ vraví.
Na to, kedy sa vzdialená kríza stane aj naším problémom, sa dá podľa nej pozerať humanisticky aj pragmaticky. Z humanistického pohľadu si podľa nej nemôžeme zachovať ľudskosť, ak nám je jedno, keď sa kdekoľvek na svete pácha nespravodlivosť a siaha sa na základnú ľudskú dôstojnosť. Z pragmatického hľadiska žijeme v ekonomicky aj inak globalizovanom svete, takže čokoľvek sa stane na druhom konci sveta, odrazí sa to v cenách benzínu, energií či dovezených potravín. Rovnako klimatická zmena, ale aj politické a vojenské konflikty sa prejavujú v migrácii a v spoločenských problémoch, ktoré potom kulminujú u nás v strednej Európe.
Na sociálnych sieťach vidíme dianie vo svete takmer neustále a z prvej ruky. Podľa Križkovej sme si začali na zlé správy zvykať.
„Určite áno. Ako ľudstvo v rámci západnej civilizácie sme v mnohom otrlí a obávam sa, že až cynickí. Sme zvyknutí čítať o extrémnom násilí a vidieť reportážne zábery mŕtvych tiel či zranených ľudí takmer na dennom poriadku,“ hovorí.
Práve preto je podľa nej dôležité vysvetliť, že filmy, ktoré festival prináša, idú hlbšie pod povrch. Nie sú to rýchle reportážne či faktografické žurnalistické obsahy. Kvalitnú žurnalistiku si váži, no autorské celovečerné dokumentárne filmy podľa nej prinášajú hlbší vhľad do reality.
Dokumenty podľa nej pristupujú k realite cez príbehy individuálnych hrdinov. Na ploche viac ako hodiny až dvoch majú priestor nechať diváka vniknúť do reality, súvislostí a širšieho kontextu. Práve to dokáže vyvolať ľudskú empatiu oveľa silnejšie než rýchlo zostrihané a odosobnené zábery v správach.
Križková študovala filmovú vedu, a tak videla množstvo dokumentov už ďaleko v minulosti, nielen počas ôsmich rokov, čo pôsobí na Jednom svete. Prelomové boli pre ňu filmy Dušana Hanáka. Na vysokej škole pozerala celú československú dokumentárnu školu. Toto obdobie ju formovalo na celý život a odtiaľ je zvyknutá pozerať sa na svet cez filter dokumentárneho pohľadu.
Podľa Križkovej sa názory ako také často preceňujú a zbytočne nás rozdeľujú. Zakladáme si na tom, kto má aký názor, no je to len povrch vecí. To, čo dokumentárne filmy dokážu, je vyvolať empatiu, čo považuje za podstatne dôležitejšiu schopnosť a kvalitu.
„Je prirodzené, že nemôžeme mať všetci rovnaké názory, ale dôležité je rešpektovať život a dôstojnosť druhého človeka, prijať rozmanitosť a postarať sa jeden o druhého. V tom majú dokumentárne filmy dar. Nemajú ambíciu meniť názory ľudí na opačnom póle spektra, aby šli voliť inú politickú stranu,“ dodáva.
