Z európskeho rozpočtu dostaneme menej, no netreba vyplakávať
Rokovania o sedemročnom európskom rozpočte sa komplikujú a dlho ťahajú, meškanie dohody je už pravidlom. To, že sa európski lídri na minulotýždňovom summite nepriblížili k spoločnej pozícii, nie je samo osebe tragédiou.
Naposledy mala Európska únia dohodu o rozpočte s dostatočným predstihom v roku 2005. Júnový pokus sa vtedy nepodaril, no v decembri dokázalo britské predsedníctvo sprostredkovať kompromis. Kľúčovú úlohu zohrala kancelárka Angela Merkelová, ktorá súhlasila s vyšším rozpočtom a teda aj vyšším nemeckým príspevkom, a Poľsku posunula sto miliónov eur z alokácie, ktorú malo dostať Nemecko. Komisia, Europarlament, Rada a členské štáty tak mali celý rok 2006 na prípravu legislatívy aj národných inštitúcií.
Potom to išlo len horšie. Ďalšia politická dohoda prišla až vo februári 2013, teda v poslednom roku rozpočtového obdobia. Čas na prípravu na nový rozpočet bol kratší o dva mesiace.
V roku 2020 to bola ešte väčšia dráma. Rok predtým sa lídri nedohodli, v poslednom roku obdobia prišla pandémia a rokovania o sedemročnom rozpočte sa premiešali s vytváraním špeciálneho protipandemického fondu financovaného zo spoločných pôžičiek. Politickú dohodu o štruktúre rozpočtu dosiahli lídri až v júli. Finálne jednomyseľné schválenie blokovali Poľsko a Maďarsko, ktoré nesúhlasili s podmieňovaním európskych peňazí právnym štátom. Ustúpili až na summite 10. až 11. decembra 2020, pár dní predtým, než sa malo začať nové rozpočtové obdobie.
Pri každom z posledných troch kompromisov bol zásadný postoj Nemecka. Buď bolo pripravené položiť peniaze na stôl, pričom si za to vyjednalo nejaké podmienky, alebo sa plne postavilo na stranu šetrných a výsledkom bol nižší rozpočet. Naťahovanie času a zdržiavanie finálnej dohody nie je v tejto hre katastrofou, ale súčasťou taktiky. Výhodu dáva najmä krajinám, ktoré držia v rukách peňaženky.
To, že stále nemáme dohodu o rozpočte, nie je tragédia. Paniku netreba robiť ani v prípade, že nebude do konca roka. Dôležité je sledovať, či sa národné pozície aspoň ako-tak približujú.
Tentoraz to nie je jednoduchá matematika: čím väčší rozpočet, tým väčší balík pre chudobnejšie regióny a farmárov. Diskusia sa vedie v troch rozmeroch: aký veľký má byť rozpočet, aký typ európskej dane či poplatku ho pomôže dofinancovať a ako rozdeliť výdavky medzi tradičné a nové priority. V diskusii tak nie sú dva jasne vyhranené tábory. K tomu treba pripočítať rozdielne pohľady na nové vlastné zdroje. Diskusia je oveľa komplexnejšia, no zároveň dáva lepšiu príležitosť na kompromisný balík, v ktorom si každá vláda nájde niečo, čo dokáže voličom prezentovať ako úspech.
Prvým testom sú francúzske prezidentské voľby v apríli a máji. Ak vyhrá Marine Le Penová, akákoľvek rozumná dohoda bude zložitá. Problémom môže byť aj Nemecko, kde bude od apríla do jesene niekoľko krajinských volieb. Bez stabilného Nemecka sa európska dohoda bude hľadať ťažko. Ak sa chce Únia vyhnúť vážnej politickej kríze, politická dohoda o budúcom rozpočte by mala padnúť najneskôr začiatkom budúceho roka.
Väčším problémom je, že v čase, keď Únia potrebuje spoločné investície do rastúceho počtu priorít, schválený rozpočet bude výrazne okresaný. Komisia žiadala v návrhu takmer dva bilióny eur, čo je asi 1,26 percenta európskeho HDP. Z posledných piatich dohôd o viacročnom rozpočte sa dá usudzovať, že finálna dohoda bude o päť až desať percent nižšia. Írske predsedníctvo navrhlo pred summitom osempercentné zníženie sumy. To, že ho Nemecko a ďalšie šetrné krajiny tak ostro odmietli, je skôr dôsledkom toho, na čom chcel Dublin šetriť: poľnohospodárstvo a regióny by stratili len tri percentá z rozpočtu navrhnutého eurokomisiou, šetrenie by sa tak dotklo najmä nových priorít.
Ak do rokovaní nevstúpia nečakané politické faktory, výsledný rozpočet Únie bude niekde na úrovni 1,15 percenta HDP jej krajín. Keďže časť z peňazí pôjde s najväčšou pravdepodobnosťou na splácanie pandemických pôžičiek, reálne výdavky sa priblížia k jednému percentu HDP. Veľkí čistí prispievatelia budú tlačiť na to, aby tradičné priority, teda poľnohospodárstvo a súdržnosť, znášali férovú časť škrtov.
Slovensko teda dostane z budúceho európskeho rozpočtu menej než v minulosti. Skôr ako začne nariekať a sťažovať sa na nesolidárny Brusel, malo by si uvedomiť, že jeho problémom nie je, že by od Únie dostávalo málo peňazí. Je ním neschopnosť využiť ich efektívnym spôsobom. Farmárske dotácie na betónové plochy sú len vrcholom ľadovca. Pod ním sú miliardy eur, ktoré sme prejedli alebo nimi suplovali chýbajúce národné peniaze namiesto toho, aby sme ich rozumne investovali.
