Katarína Kapustová v novom filme: Neustále mi to vstupuje do života, ale nezničilo ma to
„Je dôležité ukázať, že to nekončí samotným skutkom, súdnym procesom a ani po piatich rokoch terapie. Je to nekonečné.“ Tieto slová zaznievajú od Kataríny Kapustovej (36), ženy, ktorá pred vyše siedmimi rokmi prehovorila o svojom sexuálnom zneužívaní a otvorila tak kauzu detského tábora Chachaland.
Jej vtedajšie svedectvo o praktikách riaditeľa tábora Romana Paulínyho odštartovalo náročný a zdĺhavý proces hľadania spravodlivosti, ale aj jej vlastnú cestu za uzdravením. Práve tú zachytáva nový dokumentárny film režisérky Leny Kušnierikovej s názvom V šere sa stráca cit pre farby.
Snímka, ktorá má oficiálne uvedenie 26. októbra v bratislavskom kine Lumière, divákom neukazuje len traumu z minulosti, ale predovšetkým jej dôsledky a snahu naučiť sa s ňou žiť v prítomnosti.
Ako sa jej nakrúcali terapeutické scény
Katarína Kapustová opisuje, že natáčanie bolo dlhé a vzniklo veľa materiálu. Pri prvom vzhliadnutí hotového filmu jej prekáža dívať sa sama na seba, najmä na časti s terapiou, ktoré považuje za veľmi zraniteľné a citlivé.
Práve terapia je ústrednou líniou dokumentu. Kapustová priznáva, že otvárať najbolestivejšie veci pred kamerou nebolo úplne príjemné. Bola ešte rozložená z materstva, keďže to bol prvý raz od narodenia dcéry, čo sa k téme vrátila.
„Nemala som zásadný problém s prežívaním alebo s otváraním sa, ale nebolo to príjemné práve kvôli novej rodičovskej roli,“ uvádza. Boli aj chvíle, keď si v sebe dala stopku, pretože by jej to v citlivom období neurobilo dobre. Pri niektorých veciach preto otvorene povedala, že ich robiť nebude alebo že v téme nebude pokračovať.
Hranica, za ktorú filmárov nepustila
Mimo terapie nemala problém s ničím, nakrúcali sa aj bežné veci ako beh či otužovanie. Vnútornú stopku mala pri niektorých terapeutických aktivitách, napríklad pri písaní listu samej sebe. Ten síce napísala, ale nedokázala ho prečítať nahlas, a vo filme napokon nie je.
Do filmu tiež nechcela vťahovať svoju dcéru a z pôrodnice nechcela zverejňovať zábery zo samotného pôrodu. Chcela ju ochrániť. V jednej scéne, kde dcére strihá nechty, je dievča celé rozmazané; explicitné zábery naň nedovolila.
Prečo sa k traume vrátila pred kamerami
Za dôležité považuje ukázať, ako takáto skúsenosť preniká do každodenného života a ako sa s ňou človek aj po rokoch stále vyrovnáva. Podľa jej slov ľudia nevedia úplne uchopiť rozmer celého príbehu.
V rozhovore tiež hovorí, že na Paula Paulínyho už nemyslí a neočakáva ani priznanie viny.
