Domov prišla v papučiach, lebo sa zabudla prezuť. Ako sa žije s dospelým ADHD?
Peter vstáva o dve hodiny skôr, aby sa nachystal do práce, no aj tak mešká. Romana sa dokáže nadchnúť a stráviť nad niečím niekoľko hodín v kuse, no na druhý deň sa od únavy nedokáže pohnúť z gauča. Lenka trávila roky tým, že sa snažila byť rovnako efektívna ako ostatní, a napokon vyhorela. Všetkých troch spája diagnóza, z ktorej sa stal za posledné roky často diskutovaná téma – porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou, známa pod skratkou ADHD.
Niektorí ľudia mali na ADHD podozrenie už v detstve, iní sa k diagnostike dostali až pred tridsiatkou. „Po tom, čo mi dali oficiálnu diagnózu, začala som byť k sebe láskavejšia. Mám sa radšej, vnútorne sa netrestám za to, že sa niekedy cítim iná. Prijala som sama seba so všetkým, čo ku mne patrí, a naučila som sa so svojím ADHD žiť,” hovorí 30-ročná Romana Amrichová, ktorej túto diagnózu stanovili pred piatimi rokmi.
Dlho sa bála ísť k psychiatrovi kvôli reakciám svojich príbuzných a stigme, ktorá o ADHD pretrváva – že je to len vymyslená instagramová diagnóza alebo výhovorka za lenivosť či neschopnosť manažovať svoj čas. Odborník na ADHD Radovan Kyrinovič hovorí, že takéto obavy sú opodstatnené a u jeho klientov sa často opakujú.
