Kedy bude socializmus „normálna história“?
Vo francúzskom metre často prestupujem na stanici s nezvyčajným názvom – Stalingrad. Francúzom pripomína bitku, ktorá z ich pohľadu otočila dejiny. Bez nej si nevedia predstaviť vlastné oslobodenie od nacizmu, a napriek tomu, že obsahuje meno jedného z najhorších diktátorov histórie, stanicu nikto neplánuje premenovať.
Vždy, keď cez ňu prechádzam, rozmýšľam nad tým, ako odlišne si vytvárame vzťah k vlastnej minulosti. Francúzski politici, intelektuáli či protestujúci na uliciach kladú samých seba do kontextu, ktorý siaha späť o tisícročie. Päť republík, dve cisárstva a predtým monarchia sú zdrojom príkladov, porovnávania, inšpirácie a, samozrejme, kritiky a odporu. Osobitne silné je to pri moderných dejinách, ktoré odštartovala francúzska revolúcia.
Okrem Stalingradu tak v parížskom metre nájdete aj stanicu pomenovanú po Robespierrovi, otcovi revolučného teroru, či neskorších koloniálnych guvernéroch, ktorí budovali impérium a ktorých ruky sú tiež od krvi.
História ako tapiséria či verdikt?
Postoj k vlastným dejinám nevyhnutne obsahuje dva elementy. Prvým je snaha porozumieť ľuďom a historickým procesom v kontexte ich vlastnej doby. Tento pohľad menej súdi a viac opisuje, čo sa stalo, vrátane vysvetlenia hlbších sociálnych a ekonomických trendov. Čo kto spravil a prečo. Je to história ako tapiséria.
Druhý pohľad naopak vnáša do všetkého spätne naše morálne hodnoty a interpretuje históriu cez odkaz pre dnešok. Nevyhnutne tak obsahuje hrdinov, od ktorých sa treba učiť, a samozrejme zlosynov. Je to história ako verdikt.
