Krajina, kde už predvčerom bolo neskoro
Človek cestuje zo Starej Ľubovne a zistí, že Slovensko vyzerá ako niečo, čo tu niekto zabudol v daždi. Alebo ako niečo, čo bolo zverené do rúk ľuďom, ktorí si mýlia správu vecí verejných s demoláciou.
Hovorievalo sa, že kultúra je základom štátu. Ba trochu to tak aj bolo. Pozorujúc však toto bizarné slovenské ľudové laboratórium, musí premáhať príčetného našinca takmer estetická zúrivosť.
Tretotriedna televízna redaktorka, ktorá akýmsi politickým omylom zasadla na ministerské kreslo, s gráciou parného valca najskôr zdemolovala kultúrne inštitúcie. Je to výkon hodný antickej tragédie, akurát bez katarzie. Z demolátorky kultúry sa stala vicepremiérka, a aby toho nebolo málo, najnovšie sa uvažuje aj o ministerstve životného prostredia.
Zveriť prírodu niekomu, kto predtým úspešne zmenil kultúru v krajine na spálenisko, si vyžaduje zmysel pre absurdné divadlo. Vicepremiérka, ministerka kultúry, ministerka životného prostredia. Obdivuhodná všestrannosť! Jeden deň riadiť orchestre, druhý deň vládu a tretí stromy.
Keď niekto dokáže obhospodáriť všetko od sonetov po emisie, výsledkom bude, a vlastne už aj je, krajina, ktorá vyzerá, akoby prešla generálnym upratovaním pomocou demolačnej gule.
Ľudia v Pezinku stoja deň čo deň na peróne a tešia sa, ak sa zmestia, do vlaku a odídu do roboty. A nielen v Pezinku. Vlak duní, akoby sa pokúšal rozbiť koncept času, a za oknom sa odvíja film. Žánrovo ide o postapokalyptickú selanku. Krajina, ktorá vyzerá tak unavene, akoby ju celú noc niekto ťahal za vlasy po blate a ráno jej namiesto ospravedlnenia podal do ruky štátnu vlajku.
Každá cesta naprieč Slovenskom je fascinujúca štúdia o tom, koľko toho jedna krajina dokáže uniesť bez toho, aby sa prepadla do stredu Zeme. Vlak prechádza dedinami, ktoré vyzerajú, akoby tam život zastal niekde v 70. rokoch a zabudol tam zopár starých ľudí, troch túlavých psov a bilbordy s tvárami tých, čo im sľubujú svetlú budúcnosť.
Videla som polorozpadnuté budovy. Sivá farba. Sivá na stenách, sivá na cestách plných výtlkov, sivá v očiach ľudí, ktorí stoja na nástupištiach s igelitovými taškami a hľadia do prázdna s výrazom, akoby čakali na milosť, ktorá neprichádza. A neprichádza, lebo vlaky nechodia.
Toto je chudoba, ktorá nekričí. Len tak ticho, vytrvalo smrdí lacným tabakom a vlhne. Chudoba, kde najväčšou kultúrnou udalosťou týždňa je otvorenie nového diskontného reťazca, kde predávajú lacné maslo. Do tejto reality prichádza správa, že tá istá dáma, ktorá ešte včera čistila galérie od „dekadentného umenia“, možno bude bdieť nad čistotou našich vôd a lesov.
Slovensko by si zaslúžilo, aby sa s ním nerozprávalo len v deklaráciách a na tlačových besedách. Krajina potrebuje lekára, nie patológa. Lesy na severe sú vysekané s takou krutosťou, až to vyzerá tak, že nová ministerka životného prostredia začala s výkonom funkcie už v predstihu a s motorovou pílou v ruke. Polia zarastené burinou, fabriky sú buď zatvorené, alebo prerobené na logistické parky, kde unavení ľudia za minimálnu mzdu prekladajú škatule z jedného kamióna do druhého. Toto je tá suverénna, hrdá krajina? Tento skanzen premárnených šancí?
Vzali ste krajinu, ktorá mala potenciál byť niečím viac než len montážnou halou a lacnou nocľahárňou, a premenili ste ju na svoje súkromné ihrisko, kde pravidlá určuje miera vašej bezohľadnosti.
Pohľad zo Starej Ľubovne smerom na západ je pohľadom na územie, kde sa experimentuje s ľudskou trpezlivosťou. A výsledok experimentu je jasný: trpezlivosť je nekonečná, krajina je zdemolovaná a vy spokojní.
