Atómová bomba raného stredoveku: tekutý oheň zastavil arabské obliehanie Konštantínopola
Od rozhodujúcej bitky pri Jarmúku v roku 636 a pádu Jeruzalema a celej Svätej Zeme v roku 637 do rúk Arabov uplynulo necelých 40 rokov. Islamský príval sa odvtedy nezadržateľne šíril do byzantského Egypta a Sýrie a zakrátko prví arabskí útočníci napádali mestá vo vnútrozemí Malej Ázie. Ani Stredozemné more nedokázalo nájazdníkov zastaviť, pretože Arabi dokázali na sýrskom pobreží vybudovať veľkú námornú flotilu a ich lode čoskoro navštívili Cyprus a Rodos v roku 653.
Rímska vojnová flotila, nepopierateľná vládkyňa Stredozemného mora od prvého storočia pred naším letopočtom, ktorá sa pod vedením cisára Konstansa II. v rokoch 641 až 668 pokúsila túto flotilu zničiť v námornej bitke pri maloázijskom pobreží v roku 655, utrpela potupnú porážku.
Od tejto chvíle už arabský nápor smeroval neomylne k byzantskému hlavnému mestu Konštantínopolu. Jeho hlavný architekt, sýrsky miestodržiteľ a od roku 661 aj kalif Muávija I., ktorý vládol do roku 680, znásobil sily a začal so systematickou prípravou na smrtiaci úder brániacim sa Byzantíncom. Najprv obnovil kontrolu nad Arméniou a následne nechal svoje vojská každoročne prepadať pohraničné byzantské územia v Kappadókii. V roku 664 sa arabský nájazd dostal až do tesnej blízkosti Konštantínopola.
Po smrti cisára Konstansa II. na Sicílii arabské loďstvo ovládlo v roku 672 Rodos a vytvorilo z neho svoju predsunutú námornú základňu. Nový cisár Konštantín IV. v rokoch 668 až 685 vyslal roku 673 byzantské loďstvo na protiúder do Egypta, ale ani ten nemohol zmeniť skutočnosť, že arabská slučka sa aj naďalej uťahovala okolo byzantského hlavného mesta čoraz tesnejšie.
Nastal rok 674. Arabská flotila bez boja vplávala do Marmarského mora, dobyla polostrov Kyzikos, na ktorom si vytvorila stálu základňu, takže sa na zimu nemusela vracať do sýrskych a egyptských prístavov. Zároveň s ňou k hradbám Konštantínopola dopochodovalo krížom cez Malú Áziu veľké arabské vojsko, čítajúce odhadom až 100 tisíc mužov, a začalo obliehať cisárske mesto aj od súše.
Iba vďaka odolnosti veľkých Teodoziánskych hradieb, postavených v prvej polovici 5. storočia, Konštantínopol dokázal tomuto náporu odolať. Ibaže to predstavovalo vlastne maximum možného, čo boli byzantskí obrancovia schopní dosiahnuť. Arabské vojsko na zimu ustúpilo do svojho zimného tábora na polostrove Kyzikos a tam sa stiahlo aj loďstvo, ale na jar 675 sa obliehanie s plnou silou znovu obnovilo. To isté sa udialo aj v nasledujúcom roku. Osud byzantského hlavného mesta, celej Byzantskej ríše a možno aj celej zvyšnej Európy sa vtedy zdal takmer spečatený.
Našťastie pre Byzantíncov sa vtedy v Konštantínopole nachádzal utečenec zo Sýrie architekt Kallinikos, ktorý sa narodil v meste Heliopolis, teda v dnešnom Baalbeku, a ktorý v tomto kritickom okamihu prišiel s vynálezom novej námornej zbrane. Išlo de facto o predchodcu dnešných moderných plameňometov, pretože tekutý oheň (hygron pyr), ako bola vzápätí táto nová zápalná zmes pomenovaná, dokázal byť vďaka vypúšťaniu zo sifónov, upravených hadíc s kovovým ústím, pod tlakom z pripojených mechanických púmp vrhaný na vzdialenosť niekoľko desiatok metrov a spoľahlivo zapaľovať čokoľvek skonštruované z horľavých materiálov.
Navyše mal vďaka svojmu špecifickému zloženiu obsahujúcemu prírodný decht, síru a prírodné živice jednu veľavýznamnú vlastnosť: bol lepkavý a priľnavý a nebolo možné ho uhasiť vodou.
Byzantínci veľmi rýchlo nainštalovali vrhače tekutého ohňa na zvyšné vojnové lode (dromóny) kotviace v konštantínopolskom prístave a na jar 677 prvé z nich napadli arabské lode blokujúce vody Marmarského mora. Keďže Arabi a ich drevené vojnové lode neboli na podobnú strašlivú zbraň vôbec pripravení, ostávala za byzantskými loďami brázda spálených a zničených plavidiel.
Obliehatelia v dôsledku toho zakolísali, ale predsa len donútili Byzantíncov k ústupu, nakoľko pozemné arabské vojsko neutrpelo zatiaľ vážnejšiu porážku. Až keď na jar 678 spoločne udreli byzantské lode a byzantské vojsko v koordinovanom údere na Arabov, ktorí už tretím rokom museli znášať pre nich neobvykle chladné počasie v okolí cisárskeho hlavného mesta a boli oslabení chorobami a nedostatkom potravín, vydal kalif Muávija rozkaz k návratu.
Byzantské dromóny prenasledovali ustupujúce arabské loďstvo a spustošili pobrežie Sýrie tak veľmi, že prvýkrát od vzniku Arabského kalifátu musel Muávija v roku 679 uzavrieť s Byzantíncami skutočný mier, a nie iba prímerie, a dokonca im každoročne posielať tribút.
Hlavnou ingredienciou tohto veľkého defenzívneho byzantského víťazstva bol práve tekutý oheň, neskôr nazývaný aj morský alebo grécky, ktorý dokázal Arabov zastrašiť podobným spôsobom, akým dnes pôsobí vlastníctvo atómových zbraní. Hoci sa Arabi pokúsili začiatkom 8. storočia Konštantínopol obľahnúť a dobyť znovu, existencia tejto zbrane výrazne prispela k neúspechu celého obliehania hneď po prvej zime v rokoch 717 až 718.
