Ako Slovensko prichádza o cenné osobnosti v oblasti žurnalistiky
Titulok tohto článku nie je len obyčajnou hračkou so slovami, je to odraz reality, s ktorou sa dnes stretne environmentálna žurnalistika na Slovensku. Namiesto humoru a ľahkosti, ako to býva vo filmových komédiách, sa situácia zúžila na vážne znepokojenie o osud profesionálov, ktorí sa snažia o informovanie verejnosti o dôležitých ekologických otázkach. V malej krajine, akou Slovensko je, je ťažké prehliadnuť absenciu novinárov a novinárok, ktorí sa odvážne venujú témam týkajúcim sa životného prostredia.
V období po Nežnej revolúcii, presne v rokoch, keď sa zrodil Klub ekologických novinárov pod vedením Kamila Procházku a Eugena Gindla, sa situácia predsa len začala pomaly zlepšovať. Títo priekopníci neboli len slabým echem protestu voči znečisteniu a ničenie prírody; boli to aktivisti, ktorých hlasy sa snažili lobovať za zmenu a ochranu životného prostredia. Avšak po revolúcii mnohí z nich našli svoje miesto v politických štruktúrach, kde museli diverzifikovať svoje zameranie, a ekologické otázky sa dostali na vedľajšiu trať.
V súčasnosti sa dá povedať, že takýchto profesionálov, ktorí sa oddane a dlhodobo snažia prispieť k environmentálnym diskusiám, je žalostne málo, a ich počty sa dajú zrátavať na prstoch jednej ruky. To vyžaduje zamyslenie pre budúcnosť tejto oblasti žurnalistiky.
Príklady ako redaktorka Katarína Začková, ktorá pre Slovenskú televíziu vytvorila populárnu reláciu o životnom prostredí, ukazujú, čo môže profesionálna žurnalistika dosiahnuť, ak je podporená. Avšak, ako takmer všetko v živote, aj toto sa skončilo, keď prišla druhá Mečiarova vláda a reláciu zakázala. Takéto okolnosti odrážajú krutú realitu, s ktorou sa musia novinári vyrovnať, pričom mnohí z nich si často musia vyberať medzi kariérnymi ambíciami a hodnotami, ktoré reprezentujú.
Jedným z nedávnych prípadov, ktorý zasiahne do tejto problematiky, je reportér Andrej Barát. Narodený v Kyjeve a žijúci v Nitre, pracuje v redakcii od roku 2006. Jeho práca bola ocenená viackrát, získal štyri Novinárske ceny a bol zaradený medzi klimatických inovátorov v strednej a východnej Európe. Mnohí by si mysleli, že tak talentovaný novinár by stal za pozornosť zo strany médií. Avšak, skutočnosť, že sa environmentálna žurnalistika ocitla v úzadí a Andrej Barát sa ocitol na okraji záujmu, podčiarkuje trend, s ktorým sa musíme všetci zaoberať.
Roky zlyhávania pri ochrane faktov a hodnoty odborných prác environmentálnych novinárov môžu naznačiť, že táto časť žurnalistiky čelí vážnej únave a bez náležitého záujmu sa môže dostávať do ešte hlbších problémov. Ak nenájdeme spôsob, ako zabrániť odlivu takýchto talentov, môžeme očakávať, že environmentálna žurnalistika na Slovensku definitívne zanikne. Týmto varovaním sa musí zaoberať každá redakcia, aby nabudúce neboli ohrozené príbehy tých, ktorí sa odhodlali prednášať pravdu o našom svete a jeho ohrození.
