Hotel Lomnica: Od luxusu cez „dom hrôzy“ opäť k prestížnemu ubytovaniu
Hotel Lomnica v Tatranskej Lomnici, ktorý je najstarším hotelom vo Vysokých Tatrách, prešel po Nežnej revolúcii obdobím úpadku, počas ktorého ho jeho vtedajší vlastník, farmaceutická firma, nechal takmer spadnúť. Dnes opäť ponúka luxusné služby, no jeho súčasnému majiteľovi, podnikateľovi, ktorý zarobil na laboratórnych testoch, sa investícia podľa všetkého nevynáša.
Hotel vznikol v roku 1892 z iniciatívy uhorskej vlády, ktorá v Tatranskej Lomnici založila klimatické kúpele. Výstavbu financovala Spišská úverová banka a dokončený bol v roku 1893. Projektoval ho architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. Išlo o vôbec prvý hotel vo Vysokých Tatrách, keďže dovtedy tam existovali len menšie súkromné chaty či penzióny.
Trojposchodová budova s prvkami eklekticizmu priniesla 28 izieb, veľkú reštauráciu a kaviareň, neskôr v nej pribudli kancelárie kúpeľného riaditeľstva a poštový úrad. Už v prvých dekádach 20. storočia ponúkala Tatranská Lomnica návštevníkom aj športové vyžitie – bobovú dráhu, jazdu na lyžiach ťahaných koňom, golf, tenis či streľbu na holuby. Na golfové turnaje jazdil špeciálny vlak z Budapešti, pretože tamojšie ihrisko bolo prvé tohto druhu v Uhorsku.
Po vzniku Československa kúpele v Tatranskej Lomnici aj s hotelom Lomnica prevzal novovzniknutý štát. Hotel si udržiaval vysoké renomé, opakovane ho navštevoval napríklad herec Vlasta Burian. V roku 1937 v hoteli prebudovali terasu s výhľadom na tatranské končiare. Po druhej svetovej vojne a po prevzatí moci komunistami hotel viackrát zmenil správcu – najprv ho spravoval štátny podnik Slovenské hotely, neskôr národný podnik Turista, až napokon v roku 1971 skončil pod hlavičkou národného podniku Interhotel Tatry.
Lomnica si zachovávala kvalitu a istú noblesu aj počas socializmu, keďže obsluhovala aj zahraničnú klientelu. Napríklad čašníci museli chodiť v čiernom smokingu s vestou a v bielej košeli s motýlikom. „Keď prišla kontrola a mali sme rozopnutý vrchný gombík, tak bolo zle,“ spomínal v dokumentárnom filme o histórii hotela vrchný čašník Jozef Chovaňák, ktorý v ňom pracoval od začiatku 70. rokov.
Návštevnosť v Tatrách bola vysoká, keďže štát aj podniky podporovali turizmus a domáce rekreácie. Jozef Sulitka, ktorý v Lomnici od polovice 60. rokov pracoval ako vedúci reštaurácie, spomínal, že počas letnej sezóny varili denne 1300 jedál. Hotel mal na jedálnom lístku aj tatársky biftek a ryby sa vykosťovali priamo pred hosťom.
Po zmene režimu v roku 1989 sa vo Vysokých Tatrách prudko prepadla návštevnosť. „Počas roka je vyťaženosť hotelov v Tatrách od 28 do 67 percent, pričom veľkú časť zisku zvyčajne pohltí medzisezóna,“ opisovala situáciu v roku 1995 pre denník SME riaditeľka Interhotela Tatry Zuzana Šedivá. Poukázala pritom na nízku úroveň služieb v stredisku, ako aj na zlý stav vlekov a zjazdoviek. V zlom stave bol aj hotel Lomnica, keďže sa mu dlhodobo vyhýbali investície. Keď v roku 1993 oslavoval svoju storočnicu, na ikonickej terase sa konali oslavy spojené s kultúrnym programom, ale bola to jeho labutia pieseň. Po privatizácii skončil v rukách farmaceutickej firmy, ktorá ho nechala takmer spadnúť. Na investora, ktorý ho napokon zachránil, čakal takmer dvadsať rokov.
