Choval motýle vo svojej izbe, potom vyrazil za nimi do Afriky. V kamerunskom pralese zažil šok ako z Avatara
Iba dvadsaťročný Jozef Adamek z Bieleho Kostola pri Trnave sa už roky venuje chovu motýľov. Vlani sa prvýkrát vybral na expedíciu do afrického Kamerunu, odkiaľ ulovil vzácne druhy pre múzeá v Bratislave, Trnave a v americkom Texase. Do Kamerunu sa tento rok vrátil. Na výpravu získal grant od českej organizácie Young Talents Foundation a podporila ho aj organizácia Cameroon Ark, ktorá sa venuje ochrane tamojšieho dažďového pralesa.
Pôvodne mala mať expedícia päť členov, no ostatní účastníci cestu zrušili. „Ja som bol taký odhodlaný, že ma nemohlo nič zastaviť. Ani rečová bariéra,“ povedal.
Francúzština nestačila, pomáhal si prekladačom
V Kamerune sa hovorí najmä po francúzsky. Hoci niekoľko mesiacov pred expedíciou začal navštevovať hodiny francúzštiny, v praxi ju napokon príliš nevyužil. Miestny dialekt je pre cudzinca často nezrozumiteľný, preto mu neraz pomáhal prekladač v telefóne.
Do hlavného mesta Yaoundé priletel v prvej polovici júna. Tentoraz ho privítalo výrazne daždivejšie a vlhkejšie počasie. „Bolo to, akoby som tam bol prvýkrát. Kadiaľ som minulý rok chodil bosou nohou, tentoraz boli mláky veľké ako jazierka. Prejsť cez ne často znamenalo prebrodiť sa po pás vo vode,“ opísal. Pevnú turistickú obuv preto neskôr vymenil za šľapky.
Biely človek? Ten musí mať peniaze
Farba pokožky tam podľa jeho slov často automaticky znamená predstavu o bohatstve. „Veľa ľudí odo mňa očakávalo, že som priniesol kufor plný peňazí na rozdávanie. Žiaľ, nemal som možnosť finančne obdarúvať náhodných ľudí len preto, lebo si mysleli, že som milionár,“ povedal.
Mimo hlavného mesta sa podľa neho človek nemôže spoliehať na európsky komfort. „Kamerun je divočina. Na istoty akéhokoľvek druhu tu môžete zabudnúť.“ V dedinách podľa jeho slov platí, že ak si neulovia zviera, nemajú čo jesť.
Tri hodiny autom od hlavného mesta
Tentoraz fungoval bez oficiálneho sprievodcu, no pohyboval sa v rovnakej oblasti ako počas minuloročnej expedície. Býval v malej dedinke Obout, približne tri hodiny autom od Yaoundé. Spoločnosť mu robil iba miestny sprievodca Lucien.
„Život v Kamerune je drsný a náročný, ale na druhej strane aj pohodový. Ľudia sa tam nenaháňajú tak ako u nás, sú veľmi ochotní pomôcť a nemajú problém rozdeliť sa,“ hovorí. Miestni sú podľa neho neporovnateľne menej lakomí, no všimol si aj slabšiu zodpovednosť, problémy s plánovaním či hygienické návyky.
Stovky druhov a možno aj nové objavy
„Videl som stovky krásnych druhov motýľov, chrobákov, vtákov, mravcov. Naozaj krásnu biodiverzitu Kamerunu.“ Z expedície si priniesol množstvo materiálu, ktorý bude ešte dlhé mesiace spracúvať. Niektoré nálezy môžu byť podľa neho medzi prvými záznamami konkrétnych druhov v tejto časti Afriky.
„Objavili sme nové druhy pre vedu, ale na tom ešte musím zapracovať a potvrdiť si, že pred nami ich už niekto neobjavil.“ O jeho exempláre prejavili záujem múzeá v Prahe a na Malte, aj odborníci z Turecka, USA a zo Slovenska.
Ako vo filme Avatar
Počas expedície bol svedkom aj masívneho výrubu pralesa. „Išiel som krásnou cestičkou po pralese, keď sa tu zrazu z ničoho nič vynoril obrovský pracovný stroj, ktorý valcoval všetko, čo mu prišlo do cesty.“
Od miestnych sa dozvedel aj o konfliktoch medzi ťažiarskymi spoločnosťami a ľuďmi, ktorí sa snažia prales chrániť. „Dozvedel som sa, že ťažiarskym spoločnostiam často neprekážajú ani domáci či domorodé kmene, ktoré ťažbe bránia. Jednoducho sa stratili.“
Dni úplne odrezaní od sveta
Navštívil aj Národnú rezerváciu Dja. Niekoľko dní tam žili úplne odrezaní od okolitého sveta. Stan, prales, minimum vody a žiadny telefónny signál. „Jednu noc oproti nám v dome chytili veľkú kobru. Ak by sa vplazila do stanu k nám a ostala by niekde v spacáku, rána by ste sa už nedožili.“
S domácimi si pochutnal na dikobrazovi, podľa miestnych zvykov pripravenom kurati či sumčekoch. „Bol som u nich doma, bol som na pár dní spätý s ich kultúrou. Bol som skrátka jedným z nich.“
Deti zbierali omrvinky zo zeme
„Kúpili sme si pečivo a nejakú nátierku v stánku vedľa cesty. Keď sme jedli, deti z rezervácie sa postavili okolo nás a zbierali omrvinky zo zeme.“ Silne ho to zasiahlo. „Je tam neskutočná chudoba. Podelili sme sa s nimi o to, čo sme mali. Určite sa tam vrátim.“
Už od detstva
Jozef mal už od detstva silné puto s prírodou. Zaujímali ho chrobáky, hady, jašterice či žaby, postupne ho najviac očarili motýle. Vyštudoval odbor veterinárne zdravotníctvo a hygiena cudzokrajných zvierat v Trnave. Neskôr nastúpil na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, no po dvoch mesiacoch zo školy odišiel.
Chov motýľov, ktorý kedysi začínal vo svojej izbe, dnes prevádzkuje v samostatnej miestnosti. Ako prvému na svete sa mu podarilo odchovať a zdokumentovať jednotlivé vývojové štádiá dovtedy neopísaného druhu motýľa z čeľade Saturniidae, rodu Gonimbrasia, pochádzajúceho z Afriky.
