Písanie mu pomohlo nájsť zmysel života, hovorí islandský spisovateľ Stefánsson
Jón Kalman Stefánsson patrí k najprekladanejším islandským spisovateľom. Osem jeho diel vyšlo aj v slovenčine a v uplynulých dňoch navštívil Bratislavu aj Žilinu.
„Vždy som sa cítil stratený vo svete, akoby som nebol jeho súčasťou, akoby som bol mimozemšťan,“ hovorí Stefánsson. „Jedného zimného dňa nám učiteľ islandčiny povedal, aby sme do ďalšej hodiny napísali poviedku. A vtedy sa niečo stalo. Keď som začal písať, veci, o ktorých som nikdy dovtedy nepremýšľal, zrazu boli predo mnou napísané, mojou rukou. Keď som poviedku dokončil, konečne som sa našiel. Od toho momentu som pochopil, prečo tu som na zemi.“
Stefánsson skúsil mnohé profesie, kým vydal debutovú knihu básní a prvé poviedky.
Za izolovanosť ostrova vďačí Island originálnej literárnej tradícii
Island nie sú len fjordy, sopky a gejzíry. Ostrovná krajina žila celé storočia vlastným životom bez cudzieho vplyvu a návštevníkov. Práve izolovanosť ostrova podnietila vznik originálnej literárnej tradície, od unikátnych stredovekých ság po modernú literatúru.
„Pre Islanďana je zvláštne pozerať sa na krajinu v strede Európy, pretože my nemáme žiadnych susedov. Naším jediným susedom je oceán. A ryby. A s rybami nemáme žiadne problémy ani vojny. Preto je naša história aj náš spôsob myslenia taký odlišný,“ vysvetľuje spisovateľ.
„Byť v strednej Európe je pre Islanďana veľmi vzrušujúce, lebo môžete nasadnúť do vlaku alebo auta a o chvíľu ste vo Viedni alebo Budapešti. Keď chcete ísť z Islandu do zahraničia, musíte cestovať lietadlom, všetko je veľmi vzdialené. V strednej Európe pôsobí pre Islanďana dobrodružne, že všetko je tak blízko. Zároveň sa však cíti tým všetkým tak trochu pridusený. Keď je Islanďan ďaleko od oceána, je to preňho zložité.“
Islanďania nie sú Vikingovia, tvrdí spisovateľ
Populáciu ostrovného štátu tvorí len necelých 400-tisíc obyvateľov.
„Po prvé, musím povedať, že je mýtus, že Islanďania sú Vikingovia. Island objavili v 9. storočí Nóri, ktorí boli dovtedy farmári, chceli sa starať o dobytok, ale v Nórsku boli rozbroje a vojny, súčasne pre mladých nezostalo v Nórsku dosť pôdy, aby mohli farmárčiť. Takže keď sa dozvedeli o ostrove v Atlantickom oceáne, prečo by nešli,“ hovorí Stefánsson.
„O tom, ako ľudia objavili Island, máme veľa príbehov. Ľudia v severnom Škótsku videli, ako vtáky letia na sever, preto vedeli, že tam musí byť pevnina. Alebo možno námorníci na mori prežili búrku a Island objavili náhodne. Podľa iných legiend, už keď tam prišli Nóri, boli tam írski mnísi, ktorí hľadali pokoj od zvyšku sveta. A Nóri ešte pred príchodom na Island chodili do Škótska, odkiaľ brali otrokov. Preto sú Islanďania mixom Nórov a Keltov.“
Preložené knihy sú mostami medzi kultúrami
Stefánsson priznáva, že pri písaní na čitateľov nemyslí. „Vždy sa cítim previnilo, že nad tým veľmi nepremýšľam. Keď píšem novú knihu, premýšľam iba o nej. Čitatelia pre mňa neexistujú. Ale píšem tak, aby kniha ľudí zasiahla. A čím viac ľudí si moju knihu prečíta, tým väčší dopad bude mať. Keď som začal písať, ani som len nesníval, že ma budú čítať po celom svete. Takže dnes je to pre mňa veľmi pozitívne, zvlášť preto, lebo som vždy chcel, aby moje písanie zmenilo svet. A ak by moje knihy nikto nečítal, nezmenil by som nič.“
Na otázku, či sa pri preklade nestratí niečo dôležité z islandčiny, odpovedá: „Je to pre mňa veľké zadosťučinenie, pretože preklad je dobrodružstvo. Prekladáte z jedného jazyka do druhého, z jednej kultúry do druhej, sú to nové hlasy a myšlienky, ktoré preniknú do inej kultúry. A tieto dve kultúry následne akoby splynuli. A to ľudstvo potrebuje. Pretože keď porozumiete iným kultúram, je menšia šanca, že ich znenávidíte a budete sa ich báť. Bojíte sa toho, čomu nerozumiete. Preto sú preložené knihy mostami medzi kultúrami. A prekladatelia sú staviteľmi týchto mostov. Je to podľa mňa jedna z najdôležitejších profesií na svete.“
Islandčina je podľa neho náročný jazyk. „Pre mňa islandčina, samozrejme, nie je zložitá, keďže som rodený Islanďan, ale viem, že tí, čo sa ju snažia naučiť, ju vnímajú ako veľmi zložitý jazyk. Našťastie sa zväčšujú skupinky ľudí, ktorí sa ju chcú učiť, a vždy ma poteší, ak sa ľudia na Slovensku alebo povedzme v Taliansku chcú naučiť po islandsky, pretože je očividné, že vždy sa bude viac hovoriť po nemecky, francúzsky alebo anglicky. Naučiť sa islandčinu človeka limituje v tom, kde ju môže použiť. Takže vstupuje akoby do tajného spolku.“
