Keď sa ruskí špióni cítia na Slovensku bezpečnejšie než občania
Robert Fico vidí silnú symboliku vo výročí Mníchova v roku 1938. Mníchovská zrada má silný odkaz aj pre dnešok, len nie ten, ktorý v nej vidí slovenský premiér. Slovensko je jednou z nástupníckych krajín Československa, ktoré veľmoci dovolili rozkúskovať v nádeji, že tým utíšia Hitlerove chúťky a zabránia vojne. Hitler si ústupok nevyložil ako dôvod zastaviť sa, ale ako dôkaz, že nátlak funguje.
Vyzerá to tak, že západné mocnosti sa z Mníchova poučili. Len Robert Fico sa nepoučil. V diskusnej relácii zopakoval, že Slovensku by viac než solidarita s demokratickými partnermi svedčala vojenská neutralita. Premiér, ktorý sa roky tváril, že buduje sociálnu demokraciu, sa zdôveril, že neverí na solidaritu medzi spojencami. Dodal, že „my nie sme dokonca schopní vyrokovať ani jednotné ceny energií”.
Fica Vladimir Putin presvedčil, že vojnu vyprovokoval Západ. Opakuje to napriek tomu, že verejnosť si deň predtým prečítala, že viaceré provokácie a útoky na území členských štátov NATO sú spojené priamo s ruskými tajnými službami. Tím vojenskej rozviedky GRU, ktorý pravdepodobne riadil sabotážny útok v Mníchove, operoval zo Slovenska.
Putin potrebuje vojnu udržať dovtedy, kým si nevynúti taký „mier”, ktorý bude môcť doma predať ako víťazstvo, čiže de facto kapituláciu Ukrajiny. Ak by prestal byť schopný udržiavať disciplínu v zázemí, môže prehrať nielen vojnu, ale prísť aj o moc. Preto bude udržiavať napätie a neistotu na Západe, provokovať, vypúšťať drony, plánovať sabotáže, inštruovať hackerov a vytvárať chaos. Bude testovať, ako Európa a NATO zareagujú.
Proti sebe stoja dve stratégie. Prvú poznali už Rimania – ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu. Druhá hovorí opak: ak sa chceš vyhnúť vojne, nerob nič, čo by Rusko mohlo považovať za provokáciu. Ustupuj, nevyzbrojuj Ukrajinu, neoslabuj Rusko, nedráždi ho. Kým väčšina európskych krajín sa pripravuje na krízu a zároveň na odstrašenie Ruska, Robert Fico si vybral pravý opak: ustupovanie zo strachu pred eskaláciou. Mal v tom spoločníka Viktora Orbána, ktorý prakticky vetoval každú európsku akciu, ktorá mala Rusko oslabiť.
Otázkou je, do akej miery sa z tejto logiky dokáže vymaniť Péter Magyar. Odmietol členstvo v Karpatskej osmičke, nechce posielať zbrane Ukrajine a odmieta aj vybudovanie zásobníka ropy pri ukrajinskej hranici. Vyjadril sa rázne: kým bude Tisza pri moci, ukrajinský zásobník ropy nebude. Lenže Magyar nebude môcť dlhodobo lavírovať, keďže práve Maďarsko ukazuje, aká riskantná môže byť táto stratégia.
Už v roku 2022 investigatívni novinári odhalili, že ruské tajné služby prenikli do systémov maďarského ministerstva zahraničných vecí pod vedením Pétera Szijjártóa. Ruskí hackeri kompromitovali tisíce počítačov a stovky serverov ministerstva vrátane systémov s citlivými diplomatickými informáciami. Maďarská diplomacia sa tak na istý čas stala pre Moskvu prakticky otvorenou knihou.
Obrovský areál ruskej ambasády v Budapešti medzi Andrássyho a Lendvayho ulicou je ďalším symbolom toho, že ruskí špióni sa cítia v Maďarsku ako doma. Ruská ambasáda v Budapešti môže mať viac zamestnancov ako všetky ostatné ruské ambasády v regióne dokopy. Nedávno Magyarova vláda vykázala desiatich ruských špiónov, teda zamestnancov ambasády, a ruská strana doteraz nereagovala. Budapešť sa pritom dostala do situácie, keď je aj diplomatická odveta komplikovaná: ak vyhostí desať Rusov a Moskva odpovie recipročným krokom, môže tým výrazne ochromiť maďarské zastúpenie v Rusku.
To, čo môže byť pre Magyara a vlastne aj Fica pred voľbami volebnou taktikou – dokazovať, že ich krajinu nikto „nezatiahne do vojny” –, môže Moskva čítať úplne inak: ako dôkaz, že vyhrážanie sa funguje a že európske štáty možno rozdeliť. Svojou „neutralitou” tak Fico priamo asistuje Putinovi. Dnes už vieme, aj vďaka Mníchovu, že ustupovanie vojnovým zločincom nepomáha. Takže nám ostáva pripravenosť.
A tá je, žiaľ, na Slovensku mizerná. Fico síce útočí na médiá a mimovládne organizácie, ale tie pripravujú občanov Slovenska na možné krízy násobne lepšie než štát, v prvom rade informáciami. Ak sa štát len prizerá tomu, že občania sú odkázaní na vyhľadávanie na internete a svojpomocne si musia zisťovať, čo majú napríklad urobiť, ak nastane 72-hodinový blackout, je to jasný znak toho, že ich necháva napospas strachu, ktorý sám živí.
