Univerzitný problém nie je v peniazoch
Pred tromi rokmi som napísal článok s provokatívnym názvom: „Najlepšia slovenská univerzita je zatiaľ v Brne“. Aj keď je Masarykova univerzita niekoľko desiatok kilometrov za našimi hranicami, ide v mnohom o slovenskú inštitúciu. Na informatike je našincov napríklad polovica, na medicíne štvrtina. Celkovo na ňu chodí približne šesťtisíc Slovákov, čím sa vyrovná Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach či Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Asi každý piaty Slovák študujúci v zahraničí je zapísaný práve tam.
Ku koncu komentára som napísal: „Je v záujme štátu, aby pomohol vysokým školám zo Slovenska rásť v rebríčku kvality. Reálnu šancu má v tejto chvíli len Univerzita Komenského… [ale] štát nedokáže najlepšiu školu na svojom území finančne podporiť tak, aby mohla peniazmi a výsledkami konkurovať aspoň Brnu.“
Čísla bolo treba dať dokopy
S odstupom času som si uvedomil, že som nikdy nevidel žiadnu analýzu, ktorá by potvrdzovala štedrejšie rozpočty Masarykovej univerzity. Automaticky a nekriticky som prijal nariekanie manažmentov našich univerzít o dlhodobom podfinancovaní ako hlavnom vinníkovi zaostávania slovenských škôl.
Čísla sú už mnoho rokov verejne dostupné, len sa nikomu nechcelo ich dať dokopy. Pri starostlivom porovnaní zistíme, že obe univerzity majú dnes takmer rovnaké zdroje, a to 12 230 eur ročne na študenta v Bratislave a 12 030 eur v Brne. Dôležitejšie je, že porovnateľné financovanie dostávali počas celého obdobia, za ktoré máme dostupné údaje, teda od roku 2011.
Súčasné, ale ani historické podfinancovanie Univerzity Komenského teda v žiadnom prípade nedokáže vysvetliť jej zaostávanie oproti Masaryčke, pretože jednoducho neexistuje.
Možno je pravda opačná – že UK je kvalitou porovnateľná s MUNI a za rovnaké peniaze dostávame rovnakú muziku, len sa podceňujeme?
