Mladý Radek si namiesto platenia nájmu postavil dom. Stačilo mu pár tisíc a YouTube
Začalo sa to ako chlapčenský sen. „S kamarátmi sme stavali bunkre v lese. V zime nám tam však bolo chladno, takže som dlho sníval o tom, že raz postavím domček, kde sa budeme môcť stretávať v akomkoľvek počasí,“ hovorí Radek Pospíšil.
Svoj sen si splnil. V šestnástich rokoch postavil prvý tiny house. Z introvertného kutila sa tak v priebehu pár rokov stal človek, o ktorého domčeky majú záujem tisíce ľudí. Uvedomil si, že situácia mladých ľudí na trhu s bývaním sa v nadchádzajúcich rokoch len tak nezlepší.
„Vedel som, že mi rodičia ušetrili nejakých štyristotisíc alebo päťstotisíc korún,“ rozpráva dnes dvadsaťtriročný Radek (v prepočte 16-tisíc až 20-tisíc eur, pozn. red.).
Chuť stavať bunkre ho síce počas dospievania opustila, stále však sníval o tom, že by si mohol postaviť naozajstný domček. „Premýšľal som, ako s takou sumou rozumne naložiť. Potom som na Instagrame narazil na fenomén tiny housov, malých domčekov, ktoré v tom čase boli v Česku asi tri alebo štyri. Napadlo mi, že by som mohol postaviť niečo podobné a navyše napríklad ešte na podvozku s kolesami tak, aby sa celý dom dal previezť,“ opisuje Radek plán, ktorý následne predstavil svojim rodičom. „Našim sa to páčilo, peniaze mi uvoľnili, a tak nejako to celé vzniklo.“
V stavebníctve sa pohyboval odmalička, pomáhal a od pätnástich rokov mal rôzne brigády, no vždy bol skôr ten, kto niekam viezol fúrik s pieskom alebo vysával v stolárstve. „Stavba ako taká ma vždy fascinovala. Skutočnosť, že človek prinesie pár dosiek a vytvorí z nich kuchyňu. To, že niekto vezme drevo a spraví z neho terasu,“ približuje s tým, že hoci sa jeho otec v stavebníctve pohyboval dlhodobo, on sám sa do svojich šestnástich do žiadneho veľkého projektu nehrnul.
„Išiel som do toho s tým, že toho veľa neviem. A že čo nepoznám, to sa naučím. Veľa som pozeral rôzne kutilské videá na YouTube. Tam toho človek nájde naozaj veľa. Zároveň však prišli chvíle, na ktoré nestačil ani internet,“ priznáva Radek.
„A tak som išiel za otcom. Nie však s tým, aby to spravil za mňa, ale aby mi ukázal, ako na to. Následne som si to mohol na domčeku spraviť sám. Chcel som, aby každá jedna skrutka, ktorá je tam priskrutkovaná, každá doska alebo dlaždica bola nakoniec moja práca. S otcom sme potom fungovali tak, že keď som sa chcel naučiť robiť napríklad sadrokartón, vzal ma so sebou na stavbu a hovorí: ‚Budeš mi tu týždeň pomáhať zadarmo, ja sa ti budem venovať a ty sa to naučíš.‘ Bol to svojím spôsobom taký výmenný obchod,“ dodáva.
Ani tak sa však Radek nevyhol metóde pokus a omyl, ani chvíľam, keď zďaleka nie všetko išlo podľa plánu. „Každý deň som niečo pokazil, zle odrezal dosku, niečo nesprávne odmeral. Musel som to potom, samozrejme, robiť znova, zničil som pri tom množstvo materiálu. Najhoršie boli asi obklady v kúpeľni. Všetko som nalepil, aby som takmer na konci zistil, že mi to asi o centimeter nevychádza. Celé som to musel olúpať, zoškrabať lepidlo a začať od začiatku,“ rozpráva.
Napriek komplikovaným situáciám nechcel stavbu vzdať. „Boli chvíle, keď som si hovoril, že by som to celé najradšej zapálil a išiel za kamarátmi niekam na ihrisko. Lenže vedel som, že to urobiť nemôžem. A ani nechcem. Bolo mi jasné, že to musím dokončiť, pretože ten domček nemôže zostať rozostavaný. Mal som v tom všetky peniaze od rodičov, takže skrátka nebola iná cesta, než to dokončiť.“
„Naučil som sa tak viac než len stavať. Predtým som mával problémy s doťahovaním vecí do konca. Vždy som sa pre niečo nadchol a potom som pomerne rýchlo vychladol. Tu cúvnuť nešlo. A to mi veľmi pomohlo,“ myslí si Radek, ktorý stavbou domčeka číslo jeden strávil dokopy tri roky.
Videá, ktoré počas stavby začal tvoriť a následne publikovať, prilákali na jeho Instagram viac než 70-tisíc followerov. Domáci kutil a introvert tak naraz čelil celkom novej výzve: naučiť sa tvoriť obsah na siete a prekonať nechuť z rozprávania na kameru. „V škole som bol ten žiak, ktorý si radšej, ako hovoriť pred triedou, vypýtal rovno päťku. Nikdy som nechcel byť influencer, len som raz dal fotky a príbeh svojho domčeka do skupiny na Facebooku a už to išlo. Z príspevku sa stal najpopulárnejší post v skupine, sledovatelia sa len hrnuli,“ opisuje Radek.
„Bol som prekvapený, že toto vôbec niekoho zaujíma. Keď vyrastáte na dedine, kde sa cez víkendy bežne niečo kutí a stavia, príde vám to normálne,“ hovorí.
Chlapec z Karlovarského kraja však výzvu prijal a dnes je za to podľa vlastných slov rád. „Nikdy som si veľmi neveril. Žil som v tom, že človek musí mať nejaké predpoklady alebo talent, aby mohol niečo také vôbec robiť. Keď som začal natáčať videá, nerád som počúval svoj hlas. Čím viac ich však bolo, tým viac som si na to zvykol. Teraz mi to už tak nevadí. A naraz som si vďaka tomu uvedomil, že človek môže robiť čokoľvek, čo chce, ale musí tam byť usilovnosť a odhodlanie prekonávať sa a zlepšovať,“ uzatvára.
