Harry Potter nás stále učí poraziť to, čo desí
Dementori sú metaforou na depresiu či veľkú ťažobu.
Nie som si istá, že nový Harry Potter je pre prémiovú streamovaciu platformu komerčná istota, ale tento text nie je o televízii. Môžem len s istotou vyhlásiť, že generácia, ktorú knihy Rowlingovej zasiahli najviac a zmenili ich životy, nové sfilmovanie už teraz bojkotuje. Tridsiatnici sa na sociálnych sieťach predbiehajú v argumentoch, prečo to nepozerať.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, takto na jeseň, som v kine Baník v Prievidzi spolu s deťmi pozerala film Harry Potter a Kameň mudrcov. Doma na stole ležala knižka. Niekoľko mesiacov predtým som sedávala na detskom ihrisku. Chlapci lozili po preliezkach, my sme sa prizerali a jeden z rodičov – viem, že to bol muž – čítal na lavičke Harryho Pottera. Svet už o Rowlingovej bestselleri vedel a bolo takmer povinnosťou zadovážiť si tú výnimočnú vec. Kúpili sme, prečítala som ju okamžite. Nespomínam si, že by ma prekvapila a nadchla viac ako iné knižky, ani som to nevnímala ako štart éry, vďaka ktorej sa roztrhlo vrece s fantasy.
Aj neskôr, vo filme, moju pozornosť pútali predovšetkým zaklínadlá a mená profesorov. Keď som potom o niekoľko rokov počúvala tie isté deti už ako tínedžerov, ukázalo sa, že vnímali oveľa viac. Ešte to nevedeli nazvať, ale strany knihy a filmové sekvencie v nich zanechávali zmes zmyslu pre etiku, pre morálku, schopnosť robiť odvážne rozhodnutia a mať výnimočné, silné priateľstvá. Dokázať dožičiť úspech a šťastie iným.
Mnohé z detí z nášho dvora nevedeli, kam patria, a odrazu im bolo jasné, že stačí počkať do jedenástich a skúsia to na Rokforte. Hneď v prvej knihe Dumbledore hovorí Harrymu o magickom zrkadle, ktoré ukazuje naše najhlbšie túžby. Vidíte v ňom seba a hneď vedľa to, čo vám najviac chýba.
Začala som tušiť, že rozumie odkazom nachádzajúcim sa medzi vrstvami. A o čosi neskôr som konečne pochopila, ako silno chlapci z nášho kina a ihriska, z triedy a sídliska, držia spolu. Ako sa podporujú a čelia vlastným smrťožrútom. Chránia sa navzájom a aj vďaka Harrymu sa stali lepšími dospelými.
Chlapci z tých čias, lebo prostredníctvom synov som sa pohybovala viac v chlapčenskom svete, aj s pomocou Harryho Pottera prekonávali strach a zároveň sa nebáli báť. Vedeli, že ak ich rodina nie je dokonalá, ba dokonca, ak vôbec neexistuje, pretože Harry bol sirota, môže ich to posilniť. Také niečo im dovtedy nikto netvrdil, naopak. Na našom sídlisku neboli dokonalé rodiny.
Pri boji s dementormi je dôležité držať sa pekných spomienok, pretože sa živia ľudským šťastím. Prinútia človeka prežívať najhoršie momenty v živote. Dementori sú metaforou na depresiu či veľkú ťažobu a pubertiaci vedeli, že je viac ako prospešné chrániť v sebe to pekné.
Zatiaľ čo ja som bola pobúrená správaním Severusa Snapea, oni už tušili, že to je inak. Prísny učiteľ, ubitý osudom a zatlačený do kúta dávnym veľkým citom, to je on. Deti voči nemu cítili rešpekt tak, ako povedzme v škole k tvrdej učiteľke chémie, ale aj táto postava im pomohla zistiť, že pod povrchom je mnoho ďalších súvislostí a treba im venovať celú svoju pozornosť.
A teraz, v čase, keď sa fakty relativizujú a emócie prispôsobujú, je generácia tých najoddanejších Harrymu Potterovi dospelá. Voldemort sa narodil 31. decembra. Ten, o ktorom sa nehovorí, nie je schopný cítiť lásku a dokonca roztrhá vlastnú dušu na niekoľko kusov. Zavraždí množstvo iných bytostí. Postava, ktorá vybudovala svoju ideológiu na nenávisti voči muklom, rozumej – voči obyčajným ľuďom, ich túži jedine zabiť alebo zotročiť. Nemal skutočných priateľov a tých, čo mu drukovali, bral ako sluhov.
V októbri pred desiatkami rokov sa narodil iný Voldemort, je z Ruska. Neviem, či má naozajstných priateľov, ale určite má obdivovateľov. Vzťahová dynamika jeho priaznivcov ma vo štvrtom roku vojny neprestáva udivovať.
V strede týždňa idem do mesta, pod stromy a k fontáne, usadiť sa rovno pod jasnomodrú oblohu. Pokojná a melancholická krása jesene sa prevaľuje pri stolíkoch s kávou, ešte stále sa sedí vonku. Pijem tú svoju. Traja starí muži, vídavam ich aj na zápasoch prvej ligy basketbalu, vedú debatu o tom, že patríme k Rusku a premiér síce stále trochu zahmlieva, ale nie je sprostý a drží nad nami ochrannú ruku, hlupák je každý, čo to nevidí. Muži zjavne držia spolu. Jeden povie, dvaja súhlasia, tiež sú priatelia. Idem preč. Všetky moje romantizujúce spomienky na detstvo detí sa vymazali. Harry, kde si?
