Od baroka k romantizmu: Prečo šľachta podľahla čaru anglických parkov?
Anglické parky na Slovensku sú zachované v pomerne veľkom množstve a niektoré z nich patria k tým najvýznamnejším v strednej Európe. Ich vznik súvisel s premenou európskeho záhradného umenia, ktoré sa koncom 17. a v priebehu 18. storočia začalo odkláňať od prísnej geometrie barokových záhrad.
Parky obklopujúce rezidencie boli pôvodne výsadou panovníckych dvorov a symbolom zvrchovanosti absolutistickej moci. Aristokracia v nich videla priestor na prezentáciu starobylosti svojho rodu, ideí súdobých i antických filozofov a kontinuity s dejinami.
V 17. storočí sa v záhradnej architektúre pod vplyvom Jacquesa Boyceaua rozšíril názor, že záhrada je pokračovaním interiéru. V 18. storočí sa s nastupujúcim senzualizmom, napríklad u Jeana J. Rousseaua, začali používať výrazy ako pitoreskný, poetický, tajomný, vznešený či stratený raj.
Už v roku 1624 sa sir Henry Wotton zaoberal pozorovateľom a žiadal kontrast pravidelných budov a nepravidelných záhrad. Kontrast medzi architektúrou a prírodou mal nabádať na zamyslenie, čím vznikla požiadavka na iné funkcie parku presahujúce zábavno-oddychovú rovinu. Stephen Switzer neskôr predznamenal romantické obsahy anglického parku tvrdením, že pre inteligentnú a vznešenú povahu je kus zrúcaniny väčšou inšpiráciou ako najkrajšia budova.
