Tomáš Taraba by sa mal mnohým ospravedlniť
Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu.
Vôbec nepredpokladám, že Tomáš Taraba končí v politike. Takmer určite o ňom budeme ešte veľa počuť, lebo na Slovensku je, žiaľ, dosť voličov, ktorým takíto ľudia imponujú. Čo sa však skončilo, je jeho takmer trojročná tragická vláda nad ministerstvom životného prostredia, ktorú ochranári i mnohí vedci označili za najhoršiu v dejinách ministerstva.
Teraz by konečne mohol Tomáš Taraba urobiť aj jedno pozitívne gesto: ospravedlniť sa tým, ktorým nespravodlivo ublížil a ktorých bezdôvodne urazil. Ublížených a poškodených je toľko, že ich výpočet sa len ťažko zmestí do jedného novinového článku. Bude preto len heslovitý a určite nie úplný.
V prvom rade by sa bývalý minister mal ospravedlniť všetkým odborne zdatným, morálne bezúhonným a obetavým pracovníkom a pracovníčkam envirorezortu a ním zriadených organizácií, ktorých a ktoré bezdôvodne prepustil.
Mal by sa ospravedlniť mimovládnym organizáciám, ktoré nepravdivo obvinil z plytvania verejnými zdrojmi, namiesto toho, aby sa im poďakoval za to, čo robia, za peniaze, ktoré priniesli na Slovensko, i za ocenenia ich práce na medzinárodnej scéne.
Mal by sa ospravedlniť dobrovoľným strážcom ochrany prírody za to, že de facto znemožnil výkon ich poslania, aj početným vedcom, ktorých názor dlhodobo ignoroval.
Nemal by zabudnúť ani na obyvateľov Podpoľania a ďalších regiónov, ku ktorým sa správal nadmieru arogantne.
Mal by sa ospravedlniť obyvateľom bratislavského regiónu za to, že podporoval výstavbu spaľovne v areáli Slovnaftu, ktorá svojou kapacitou nie je nevyhnutná a predstavovala by ďalšiu významnú environmentálnu záťaž.
Ospravedlniť by sa mal obyvateľom Žitného ostrova, ale aj zvyšku Slovenska, ba i okolitých krajín za to, že ani len nezačal s ním toľkokrát sľubovaným odstraňovaním vrakunskej a ďalších skládok toxického odpadu, ktoré vo veľkom rozsahu zamorujú podzemné vody.
Obyvateľom východného Slovenska by sa mal ospravedlniť za to, že namiesto dôslednej ochrany tamojších vodných zdrojov – vodárenská nádrž Starina, problém PCB látok, tzv. trojuholník smrti MIVRAHU (Michalovce, Vranov, Humenné) a podobne – presadzoval sporný megaprojekt vodnej nádrže Tichý potok, a dotknutým obyvateľom stredného Slovenska za to, že ich traumatizoval oživovaním zámerov na vodnú nádrž Slatinka.
Mal by sa ospravedlniť všetkým, ktorí milujú prírodu národných parkov, za to, že na ich území podporoval novú výstavbu – od lanoviek až po stožiare, ale i za to, že ostentatívne hodil do koša pripravený návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko.
Všetkým, ktorým záleží na charakteristickom vzhľade slovenskej krajiny, za to, že zastavil rozbehnutý proces prijímania zákona o krajinnom plánovaní.
Trochu metaforicky povedané, mal by sa ospravedlniť aj medveďom či bobrom za to, že ich dal hlava-nehlava kynožiť bez ohľadu na názor odborníkov, a rovnako by sa mal ospravedlniť stromom, ktoré umožnil vyrúbať ním zmenený zákon i benevolencia pri dohliadaní na ochranu lesov v chránených územiach, napríklad Muránska planina.
Mal by sa ospravedlniť občanom a občiankam, ktorým skomplikoval účastníctvo v konaniach týkajúcich sa ich životného prostredia.
Slovenskej verejnosti by sa mal ospravedlniť za netransparentné rokovania s maďarskou stranou o využívaní Dunaja. A aj Európskej komisii za to, že sa ju pokúšal vodiť za nos pri zonácii národných parkov.
Tiež by sa mal ospravedlniť Petrovi Pellegrinimu a bývalej vláde pod vedením Smeru za to, že ignoroval viaceré záväzky obsiahnuté v Envirostratégii 2030, ktorú prijala vláda v roku 2019.
A napokon by sa mal ospravedlniť nám všetkým za to, že prijal a vykonával funkciu, na ktorej výkon nemal predpoklady, a ešte za to aj poberal a minul nemalé peniaze z verejných zdrojov. A to všetko v čase konsolidácie.
