Obec Valaškovce zmizla, nahradil ju vojenský obvod
Valaškovce ležali vo výške 600 metrov nad morom pod Vihorlatom. Vyše tristo obyvateľov muselo pred takmer 90 rokmi ustúpiť vojenskému obvodu a presťahovať sa do Humenného. Ich príbeh mapuje kniha Osudy spod Vihorlatu, ktorú predstavili vo Vihorlatskej knižnici v Humennom.
„Som rodená Valaškovčanka, narodená v Humennom. Na Valaškovciach som bola počatá, mama ma odniesla do mesta pod srdcom,“ hovorí Ružena Žipajová, rodená Mudráková (88), jedna z najstarších Valaškovčaniek. Narodila sa v roku 1938, necelý rok po tom, ako obyvatelia obce museli odísť.
Prečo práve na území Valaškoviec vznikol vojenský obvod, novinár Tomáš Vasilko, spoluautor knihy, v civilných archívoch úplne presne nenašiel. „Zistil som, že armáda vtedy chcela postaviť cvičisko na východe Slovenska, lebo tu nič nebolo. Traduje sa, že istý generál letel lietadlom ponad Vihorlat a uvidel tam krásnu planinu ideálnu na ostreľovanie,“ hovorí Vasilko.
Riešenie otázky presunu trvalo asi desať rokov. V januári 1937 sa ešte nevedelo, kam sa Valaškovčania presťahujú, a Vianoce toho istého roku už oslavovali v nových domovoch v kolónii v Humennom. V jedných novinách vyšiel článok, že je to najmodernejšia dedina v Československu.
Keď sa Vasilko začal zaujímať o rodinnú históriu, v dedovom rodnom liste našiel miesto narodenia Valaškovce. Dedina bola preňho záhadná, a tak sa pustil do pátrania. Informácie čerpal z matrík a archívov v Prešove, Bratislave, Prahe i v Maďarsku a čítal staré noviny.
„Najviac ma šokovalo, keď som len tak napísal mail do českého Národného filmového ústavu, či náhodou nemajú niečo o Valaškovciach. Odpovedali mi, že jasné, máme tu desaťminútový dokument. Z dediny neboli skoro žiadne fotografie, skoro žiadne záznamy ani v médiách, a zrazu mám desať minút unikátnych záberov, ako sa tam žilo, ako ľudia vyzerali,“ vraví.
Film sa volá V nový život a nakrútil ho štábny kapitán československej armády Jiří Jeníček. Hovorí o ťažkom živote Valaškovčanov a ich sťahovaní do nového domova.
Prvá zmienka o Valaškovciach pochádza z roku 1621. „Bola to dedina pastierov. Hypotézy hovoria, že ju založili zbojníci, ktorí ušli a usadili sa v horách. Iní hovoria, že páni nariadili založiť tam dedinu, vybudovať koliby. Mohla to byť kombinácia oboch,“ vysvetľuje Vasilko.
Život v horskom prostredí bol ťažký. Zimy boli dlhé a kruté, sneh sa držal neraz až do apríla. „Ľudia pracovali na poli. Zbierali rôzne lesné plody a nosili ich do Humenného predávať na trh. Chodievali lesom do Modry nad Cirochou na vlak a odtiaľ do Humenného a rovnakou cestou naspäť,“ spomína Ružena Žipajová.
V dedine nebol obchod, iba krčma, škola, chrám a fara. Pavlína Krompáková (88) spomína, že dva roky pred sťahovaním im pred Veľkou nocou zhorel dom. Rodina začala stavať nový, dokončili ho len pár mesiacov pred sťahovaním. „Povedali im, že musia ísť preč, nedalo sa nič robiť,“ hovorí.
Záznamy o tom, s akými pocitmi Valaškovčania opúšťali svoje domovy, v archívoch zaznamenané nie sú. „Do istej miery boli radi, že sa mohli presťahovať z ťažkých podmienok. Dokonca som objavil list, v ktorom Valaškovčania písali ministrovi pre správu Slovenska Vavrovi Šrobárovi v roku 1919, že počuli, že sa bude prideľovať nová zem, a chcú, aby ich dedinu presťahovali,“ hovorí Vasilko.
„Prišli do pekných nových murovaných domov s vodovodom, kanalizáciou, elektrinou, bol to veľký pokrok. Boli spokojní,“ hovorí Ružena Žipajová. Humenné bolo najbližšou a najlacnejšou voľbou. Armáda postavila 50 nových domov.
Agáta Jakubová, spoluautorka knihy, zmapovala dejiny gréckokatolíckej farnosti vo Valaškovciach. „Pre Valaškovčanov boli chrám a viera najdôležitejšie v živote. Boli pre nich všetkým,“ hovorí Jakubová.
Predtým, ako Valaškovčania definitívne opustili svoje domovy, mali v chráme spoločné celonočné bdenie. „Tak sa rozlúčili so všetkými mŕtvymi a so svojou zemou. Ráno vstali, naložili svoje veci na vozy a odišli do Humenného.“
Túžba po vlastnom chráme sa splnila až v roku 2003, keď na najmladšom humenskom Sídlisku pod Sokolejom postavili gréckokatolícky Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla.
Keď museli Valaškovčania opustiť svoje rodisko, nik sa neodvážil gréckokatolícky chrám, postavený v roku 1832, zbúrať. Za socializmu armáda vojenský obvod uzavrela. V sedemdesiatych rokoch tam zriadili tankovú strelnicu, ale strely sa chrámu vyhýbali. Slúžil ako sklad terčov a umelého hnojiva.
V roku 1997 sa obnovila tradícia odpustov so svätou liturgiou na Petra a Pavla. Všetky domy armáda časom zbúrala, zostal len cintorín s dreveným krížom.
„Predstavoval som si, kde stál dom mojej rodiny, ako sa tiahli domy, kde bola škola. Je tam cítiť genius loci,“ hovorí Vasilko o mieste svojich predkov. „Valaškovce už neexistujú, chcel som, aby sa na ne nezabudlo.“
