Slovinský vizionár vytvoril z Pražského hradu chrám demokracie
Keď v októbri 1918 vznikla Československá republika, nová demokracia stála pred nečakanou symbolickou výzvou. Mala obrovské spoločenské nadšenie a charizmatického prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, no jeho sídlo – Pražský hrad – sa nachádzalo v neutešenom stave. Po posledných desaťročiach habsburskej vlády pôsobilo voľakedajšie mocenské centrum českých panovníkov zanedbane a opustene. Masaryk dokonca váhal, či si nemá dať vybudovať inú, modernú rezidenciu. Nakoniec sa rozhodol rešpektovať dlhú tradíciu sídla hlavy štátu a na Hrade zostať.
Hľadal architekta, ktorý by dokázal z pôvodne stredovekého areálu vytvoriť sídlo modernej demokratickej republiky. Našiel ho v rešpektovanom Slovincovi Josipovi Plečnikovi (1872 – 1957), ktorý bol už v tom čase považovaný za jedného najvýznamnejších slovanských architektov. Jeho nadčasový koncept sa opieral o hlbokú symboliku a pretváranie antických motívov, čím sa jeho tvorba stala jedným z vrcholov prúdu dnes nazývaného moderný klasicizmus.
Slovinský majster hľadal pre novú republiku architektonický jazyk, ktorý by dokázal odolať skúške času. Veril, že architektúra musí mať hlboký politický a duchovný rozmer – Hrad nemal občanov ohromovať mocou, ale pozývať ich dnu. V rovnakom období sa však v Československu dravo dral dopredu druhý hlavný prúd vtedajšej architektúry – funkcionalizmus, ktorý s nadšením rozvíjala mladšia generácia tvorcov. Hoci sa Plečnik voči tomuto chladnému, priemyselnému smeru ostro vyhraňoval a odmietal jeho strohosť, pre samotných tvorcov českého funkcionalizmu zostával nespochybniteľnou a hlboko rešpektovanou autoritou. Uznávali ho pre jeho nekompromisnú morálnu integritu, precíznosť a dokonalé zvládnutie remesla.
Pozorný návštevník Pražského hradu pri hľadaní Plečnikových zásahov do hradného celku nenatrafí na žiadne násilné novotvary. Sila jeho práce spočíva v skrytom detaile, čistote materiálu a hlbokom rešpekte k vrstvám minulosti.
Pred samotným predstavením jednotlivých stavieb a diel je preto kľúčové priblížiť životnú dráhu a vnútorný svet tohto osobitého tvorcu. Aby sme pochopili hĺbku a spiritualitu Plečnikovej tvorby, musíme sa vrátiť do robotníckej štvrte Ľubľany, kde sa v roku 1872 narodil. Mladý Josip nevyrastal v rodine intelektuálov. Jeho otec bol stolár – prísny a tichý muž, ktorý od syna očakával, že preberie rodinné remeslo. Táto raná skúsenosť s vôňou dreva, dlátami a tvrdou fyzickou prácou však v Plečnikovi zanechala hlbokú úctu k remeselnej dokonalosti a materiálu. Klasické školské lavice ľubľanského gymnázia mu príliš nesvedčali, v teoretických predmetoch sa trápil a skutočne ožil až v momente, keď mohol začať rozvíjať svoj veľký kresliarsky talent na priemyselnej škole v rakúskom Grazi. Odtiaľ jeho kroky smerovali do Viedne, vtedajšieho pulzujúceho srdca strednej Európy.
Vo Viedni sa odohral prvý zásadný zlom jeho života. Dostal sa do ateliéru legendárneho Otta Wagnera, otca stredoeurópskej modernej architektúry. Wagner okamžite rozpoznal mladíkov nekompromisný talent. Plečnik uňho získal základy modernizmu, no kým jeho viedenskí rovesníci smerovali k čistému, racionálnemu a funkčnému dizajnu, Plečnik vnútorne rebeloval. Ako hlboko veriaci katolík hľadal v architektúre čosi vyššie – duchovný rozmer, posvätnosť a prepojenie s antickými koreňmi európskej civilizácie. Rozhodujúci vplyv naňho mala študijná cesta po Taliansku a Francúzsku. Fascinovaný rímskou architektúrou, etruským umením a stredomorskými záhradami si sformuloval vlastný, úplne autonómny štýl.
