Smer – lumpensociálna demokracia
Pri výbere správneho termínu opisujúceho politickú pozíciu Fica & Co. sa opierame o významný zdroj: ako inak, o Karola Marxa. Jeho „lumpenproletariát“ mal vysvetľovať, prečo časť chudobných ľudí nenadchol revolučný program. Namiesto toho, aby pomáhali pri rozvalení starého poriadku, sa niekedy spojili s jeho obrancami.
Mutatis mutandis: Smer je všetkým možným, len nie sociálnou, demokratickou a už vôbec nie sociálnodemokratickou stranou. Dôvodom je, že je jej „lumpen“ verziou.
Prvou indíciou je politický program, respektíve jeho absolútna absencia. Smer už dávno rezignoval na akékoľvek pretváranie Slovenska, pokusy o systémové zmeny. Jeho politika je čisto krátkodobá a transakčná, pred pravidlami a inštitúciami preferuje klientelistické siete.
V tom sa podobá politickým postojom Marxovho lumpenproletariátu: žiadna spoločná predstava o spoločenskej spravodlivosti či budúcnosti. Podporu predá tomu, kto ponúkne viac.
Vybývaný štát, ktorý stráca spojencov, dôveru ľudí aj udržateľnú ekonomickú budúcnosť, nie je len výsledkom neschopnosti vládnuť (hoci tá je, u štvrtej Ficovej garnitúry, mimoriadne vysoká). Ale aj absolútnej neochoty investovať čas a politickú energiu do akýchkoľvek systémových zmien. Štátna moc je len nástrojom na zabezpečenie osobných záujmov. Ostatné – zahraničná politika na štyri svetové strany, trináste dôchodky, kultúrne vojny a tak ďalej – je len ornament. Divadlo predstierajúce politický program.
Lumpenproletariát podľa Marxa žije zo dňa na deň, vedený individuálnymi záujmami. Nie je schopný generovať vlastnú ideológiu, program vyjadrujúci kolektívny dlhodobý záujem. Slovenská lumpensociálna demokracia žije od jedného prieskumu verejnej mienky k druhému. Namiesto programu ponúka nekonečný príval videí a postov na sociálnych sieťach, nezmyslov, ktorých hlavným cieľom už ani nie je presviedčať, len zahlcovať pozornosť.
Marxov lumpenproletariát sa správa politicky pragmaticky: nechá sa podplatiť reakčnými silami. Podobne ochrana záujmov oligarchov nie je pre lumpensociál-demokratov ideologickým problémom, ale výhodným obchodom. Keď sa dohodnú sféry vplyvov, určia nepísané pravidlá vyciciavania verejných zdrojov, všetko môže fungovať hladko.
Fico a Határ nešli v marci 2006 do bytu na Vazovovej, aby Haščákovi vyhlásili vojnu. Išli dohodnúť podmienky spolupráce.
Poslednou podobnosťou je vnútorná štruktúra. Lumpenproletariát nie je v pravom slova zmysle triedou. Je vnútorne rôznorodou spoločenskou vrstvou, zmäťou individuálnych, neraz si konkurujúcich a nestálych záujmov.
Smer už bol na slovenskej politickej scéne všeličím. „Treťou cestou“, ľavicou, centristami aj krajnou pravicou. Proeurópskou aj nacionalistickou stranou. Zárukou zotrvania v „integračnom jadre“ aj silou unášajúcou krajinu z Európy. Garantom stability a „hrádzou proti extrémizmu“ aj spojencom extrémistov.
Názorové saltá boli jednoduché a rýchle aj vďaka tomu, že pre väčšinu strany – a najmä jej predsedu – neboli postojmi, ale divadelnými rolami. V dnešnom Smere je v podstate zbytočné hľadať „programové platformy“. Existujú v ňom len rôzne záujmy – niekto nechce skončiť v base, iný chce kšeftovať, ďalšiemu stačí verejná funkcia (a k nej prislúchajúci plat a výhody), násobne prevyšujúca jeho schopnosti. Spája ich potreba zachovať si moc a ochota urobiť pre ňu takmer čokoľvek.
Ukazuje sa, že to stačí. Hoci atomizácia a heterogenita záujmov vytvára podmienky permanentného konfliktu a mocenských bojov, stmeľuje ich strach zo straty moci. Pud sebazáchovy je silný.
Marxov lumpenproletariát môže byť zjednotený len tlakom zvonka, málokedy s dobrým cieľom. Lumpensociálnu demokraciu drží pokope pochopenie, že v slušnej demokratickej politike pre ňu nie je miesto.
