Európa sa má viac pripraviť na katastrofy, na Slovensku poistky nepokryjú 95 percent škôd
Keď v júli 2025 zasiahla Gelnicu veterná smršť, poškodila verejné a súkromné budovy podľa odhadov za takmer milión eur. Väčšina škôd nebola poistená, a tak zhruba polovicu zaplatil štát, hoci túto povinnosť nemal, uvádza Národná banka Slovenska (NBS).
Aby sa štáty na pohromy pripravovali vopred, a nie iba platili škody po nich, navrhla Európska komisia koncom októbra nový zákon EÚ. Každá vláda by podľa neho zhodnotila, aké klimatické riziká jej krajine hrozia, a pripravila plán, ako im čeliť, so zodpovedným úradom a termínom pri každom opatrení.
Think-tank Bruegel sa na návrh pozrel vo svojej najnovšej analýze a skonštatoval, že by to malo pomôcť presunúť pozornosť od obnovy po pohromách k prevencii. Dodáva však, že ak na ňu nebudú vyhradené peniaze, štáty sa z kolobehu platenia až po katastrofách nevymania.
Ako kolobeh funguje, opisuje autorka analýzy Heather Grabbe. Vlády po pohromách hradia straty, často bez koordinácie a jednotných pravidiel. Firmy a domácnosti potom očakávajú, že štát zaplatí pri všetkých budúcich udalostiach, a dostatočne sa nepoistia. Obnova podľa nej spotrebuje peniaze určené na odolnejšiu infraštruktúru.
Proti nízkej poistenosti navrhla Komisia popri zákone aj Alianciu pre klimatické poistenie. Do konca roka 2027 má aliancia predložiť prvé opatrenia, ako ľudí a firmy motivovať k poisteniu a prevencii. Podľa Bruegelu je to dôležité na zaplnenie takzvanej poistnej medzery.
Poistná medzera je rozdiel medzi celkovými škodami a tým, čo je poistením skutočne kryté. Na Slovensku dosiahla 95 percent, ukazujú odhady Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA). Poistky teda pokryli v priemere päť percent škôd z prírodných pohrôm, údaje EIOPA siahajú od roku 1980 po rok 2024. Slovensko pritom patrí medzi desať krajín EÚ s najväčšou medzerou, európsky priemer je 81 percent.
Účet aj pre susedov
Účet za nepoistené škody pritom môže skončiť aj na pleciach iných štátov. Krajiny s nízkou poistenosťou proti živelným pohromám, napríklad Rumunsko, sa podľa analýzy nakoniec opierajú o nástroje solidarity EÚ, ktoré sú financované všetkými členmi Únie. Cez hranice sa prelievajú napríklad aj rozhodnutia o riekach: keď štáty či regióny vyššie na toku veľkých riek ako Dunaj či Rýn spevnia hrádze a narovnajú koryto, posúvajú tým k susedom nižšie po prúde rýchlejšiu a vyššiu povodňovú vlnu.
Ekonómovia takéto situácie nazývajú negatívnou externalitou: niekto rozhodne vo svoj prospech, no časť nákladov zaplatia iní. Štát vyššie na toku rieky sa hrádzami chráni, väčšie riziko povodne však potom nesú susedia nižšie po prúde.
Návrh Komisie by podľa analýzy tento problém začal riešiť. Vlády by sa pri príprave plánov museli o cezhraničných rizikách poradiť so štátmi, ktorých sa pravdepodobne výrazne dotknú, aspoň so susedmi. Grabbe však upozorňuje, že ide o povinnosť konzultovať, nie plánovať spoločne.
Kto zaplatí prevenciu
Jedným z obmedzení návrhu je podľa Bruegelu financovanie. Rámec predpokladá, že peniaze na prevenciu môžu prísť zo všeobecných programov EÚ, od Európskej investičnej banky, z národných rozpočtov a zo súkromných zdrojov, najmä v dlhodobom rozpočte Únie na roky 2028 – 2034. Osobitné peniaze na prevenciu teda nevyčleňuje. O budúcom rozpočte sa navyše ešte rokuje, takže výdavky na odolnosť v ňom budú súperiť s inými prioritami Únie.
Bruegel tiež upozorňuje, že rámec vôbec nespomína Fond solidarity EÚ, nástroj na núdzovú pomoc po pohromách. Grabbe by fond využila na prípravu vopred: krajiny by z neho dostali peniaze, len ak sa venujú prevencii a znižovaniu rizík.
Bruegel očakáva, že návrh narazí na politický odpor. Niektorým vládam sa nepáči zákonná povinnosť pripravovať sa na zmenu klímy. Podľa analýzy však otázkou nie je, či štáty za klimatické riziká zaplatia, ale či investujú pred katastrofou, alebo neskôr zaplatia viac.
