Európsky útek z taniera
Z mnohých myšlienok, ktoré sa pri pohľade na súčasnú európsku diplomaciu natískajú, si osobitnú pozornosť zaslúži tá o „castingu“ na európskeho vyjednávača. Už samotný formát rokovaní nesie v sebe vážnu symbolickú porážku Európy.
Darmo v spravodajstvách nechýba pochvalné „konečne“. Európa totiž prekročila vlastné červené čiary: kým bude trvať agresia na Ukrajine, alebo aspoň kým nezačne prímerie, s Rusmi sa rozprávať nebudeme.
Pamätáte si, akú búrku vyvolali ešte pred pár týždňami telefonáty nórskeho premiéra a fínskeho prezidenta do Moskvy? Rôzne rusofilné živly si teraz môžu biť v prsia: vidíte, my sme od začiatku tvrdili, že jedine diplomacia.
Ako sa to stalo? Trump stupňoval ponuky Putinovi, len aby si sadol za jeden stôl s Ukrajinou. Tie sa zjednodušene interpretovali ako nadržiavanie Rusom, naposledy zrušenie sankcií na diesel. Trump tak zašiel až po otvorenie diskusie o bezpečnostnej architektúre Európy.
Tej už Putin buď neodolal, alebo – pravdepodobnejšie – odolávať ani nechcel, keďže je to jeden zo strategických cieľov, o ktoré mu beží na Ukrajine. A v súlade s taktickým cieľom, ktorým je zdržiavanie, čoho korunným dôkazom je, že Rusi odmietajú prímerie.
