S Magdou Rúfusovou – Zaznamenané spomienky na neviditeľnú veľkosť
Novoročné ráno sa pre mňa stalo tragickým, keď som sa dozvedela o smrti Magdy Rúfusovej. Na chvíľu som sa ocitla v bezvýchodiskovej situácii, ruky biele od cukru, telefón zvonil, no hlava sa mi točila od smútenia. Karol, môj blízky priateľ, ma nečakane prepadol týmto hrozným oznámením. Dlho som si spomínala na jej úsmev a to, ako ma prijala, keď ma prvýkrát priviedol do svojho sveta.
Magda Rúfusová, a hoci sa zdala byť krehká a zraniteľná, bola v skutočnosti stredobodom autority a kreativity vo svete literatúry. Pri prvom stretnutí som pocítila silu jej osobnosti, radostného ducha a jemnej elegancie. Zuzanka, jej jediná dcéra, bola stálou súčasťou jej života, nádejou a múzou v ťažkých časoch. Magda sa snažila usmievať a byť silná aj za cenu vlastných pocitov.
Keď som sa presunula k jej domu, objavila som svet, v ktorom Magda a Milan Rúfus vytvorili svoje umenie. Izby, stoly a knihy, všetko spomínalo na minulých priateľov a kolegov literátov, ktorí k nim chodili a zanechávali tak cenné stopy v ich životoch. Magda mi i podarila nakúkať do intimít ich domácnosti, ukázala mi Zuzankinu izbu prispôsobenú pre invalidný vozík. O vzájomej podpore a láske, ktorá sa v tejto rodine rodila, svedčila každá fotografia na stenách.
Rúfusová sa stala nie len manželkou veľkého básnika, ale aj neviditeľnou oporou jeho slova. Jej život sa odvíjal ako tkanina z mnohých vlákien, ukazujúc silu za zdanlivou slabosťou. Bez jej zásahu by mnohé slová Milana Rúfusa postrádali svoj hlboký význam. Magda bola jeho svedomím, koreňom, ktorý ho držal v zemi, pomáhala mu rozvíjať metafyzické spory a otázky, ktoré ho sprevádzali v jeho básnickej kariére.
Práve smútočné slzy a nostalgické vône, ktoré sa vznášajú nad jej prázdnym priestorom, ma priviedli k zamysleniu nad hodnotou a významom, ktorý Magda Rúfusová predstavovala. V jej očiach som videla celý svet, boj, lásku a neúnavný zápas o to, aby sa život nezriekal krásy. „Celý váš život je modlitba,“ povedala som jej, hoci ona už verila, že sa modliť nepotrebuje, pretože každé dýchanie a okamih svojho bytia považovala za manifestáciu vnútorného výrazu.
Keď som sa s ňou lúčila, vedela som, že som sa stala súčasťou niečoho mnohem väčšieho. Magda Rúfusová smúti za blízkymi, za sebou, ale i za umením, ktoré eticky poznačilo generácie. Rukami od cukru hľadím na to najcennejšie – dedičstvo, ktoré s ňou odchádza, a ktoré by bez nej nikdy nenadobudlo takú silu a hodnotu, akú dnes má v slovenskej kultúre.
Na jej počesť a pamiatku si sprevádzkovávam našu osobnú historickú pamäť; vonká z atmosféry vanilka a niečo krásne, trvalé. Tieto jej cnosti, odvaha a dôvody sú prítomné v Rúfusových básňach a dodávajú mi silu v tých najťažších okamihoch. Dovtedy nevidený symbol lásky a odvahy, ktorý mi zostane v srdci navždy, jej dedičstvo, „S rukami od cukru“.
Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/s-rukami-od-cukru-o-magde-rufusovej-pise-mariana-cengel-solcanska
