Spartakiádny vrah a metóda Jiřího Markoviča
Od februára do mája 1985 sa Československo zažívalo obdobie strachu, keď sa po jeho uliciach pohyboval sériový vrah, známy ako spartakiádny vrah. Tento zločinec zastrašil verejnosť a jeho činnosť viedla k intenzívnemu vyšetrovaniu, ktoré sa sústreďovalo na Jiřího Markoviča, vyšetrovateľa, ktorý sa s incidentmi snažil vysporiadať. O jeho prípade a stratégii, ktorú použil na zadržiavanie zločincov, sa rozpráva v seriáli „Metóda Markovič: Straka“.
Markovič sa ocitol v situácii, kedy potreboval identifikovať psychológiu páchateľa, a preto vyhľadával pomoc odborníkov, dokonca sa poradil s odsúdeným vrahom Jaromírom Stahlwerkom, ktorý bol známy svojimi sadistickými činom. Aj keď jeho metódy združovali odborníkov z psychológie, prax sa ukázala ako komplikovaná. Akékoľvek indície, ktoré Markovič získal, sa často nezhodovali s názormi a predpokladmi expertov.
Počas tejto obdobia sa udialo celkom jedenásť útokov na ženy, vrátane troch dokončených vražd, dvoch pokusov o vraždu, piatich znásilnení, troch lúpeží a piatich krádeží. Markovič si kládol otázku, či je možné, že za takými hroznými činmi môže stáť stredoškolák. Zdanlivo chaotické obdobie zložitých zločinov nezapadalo do jej bežnej logiky, čo spôsobovalo frustráciu.
Jednou z Markovičových silných stránok bolo jeho empatické zaobchádzanie s podozrivými zločincami. Snažil sa ich neopovrhovať, nechcel ich ponižovať ani na nich kričať. Naopak, s každým z nich sa snažil viesť pokojný rozhovor. Takto si získal rešpekt nielen medzi kolegami v policajnom zbore, ale aj v spoločnosti, keď sa mu podarilo zadržať vraha a kanibala Ladislava Hojera začiatkom osemdesiatych rokov.
Napokon, tlak zo strany štátnych orgánov a mocenských predstaviteľov narastal, aby Markovič prichádzal s výsledkami, ktoré by maskovali nepríjemnú pravdu o existencii sériového vraha na voľne prístupnom území, najmä pred blížiaca sa spartakiádou, ideologicky významnou udalosťou, ktorá mala demonštrovať silu režimu. Snažili sa potlačiť správy o kriminalite, ktorá mohla podkopať ich obraz „šťastného“ štátu.
Jiří Markovič sa s takýmito výzvami snažil vyrovnať čo najlepšie, avšak pôvodná metóda sa často ukazovala ako neúčinná, zložitá a nie vždy vyžadovala jasné riešenia. Jeho príbeh sa stal námietkou odradzujúcou predpoklady o ideológii a ukazuje na realitu, s ktorou sa prakticky aj napriek snahe dostal do konfliktu.
