Učiteľ vbehol do triedy a kričal, že práve prvý človek vyletel do vesmíru. Do školy sa vrátili po desiatkach rokov
Po šesťdesiatich rokoch sa vrátili do základnej školy. Na stretávku pozvali aj tých, čo prepadli.
Na stretnutie prišli sedemnásti. Kedysi ich bolo 33, deviati už nežijú. Bývalí spolužiaci im boli zapáliť sviečky na cintoríne.
Dnes sú z nich seniori a ich niekdajšia trieda sa zmenila na počítačovú učebňu. Z II. ZŠ Vráble sa stala ZŠ s MŠ Viliama Záborského.
Jej brány opustili v roku 1966. „Od sedemdesiatky sa stretávame každý rok. Vlani prišli jedenásti, teraz – na okrúhle výročie – nás bolo viac,“ hovorí bývalá žiačka Eva Tarrová. Z pedagógov, ktorí ich učili, už žijú len dvaja a jedna vtedajšia praktikantka.
Čakali na vyučovanie
Eva Tarrová dochádzala do školy z Tajnej aj so spolužiačkou Evou Strieškovou. „Autobus išiel tak, že sme boli vo Vrábľoch už o 10.30 a vyučovanie začínalo o 12.30,“ spomína.
Z dedinskej školy do mestskej presunuli viacerých žiakov v piatom ročníku, bol školský rok 1961-62. Mali vtedy desať rokov. Aby neboli vo Vrábľoch sami, rozdelili ich do rodín spolužiakov, kde čakali na vyučovanie.
„Dievčatá k dievčatám a chlapci k chlapcom,“ vysvetľuje Eva Tarrová. „Súdružka učiteľka Katka Kľačanská navštívila pred koncom prázdnin postupne všetky rodiny a vytipovala si tie s menším počtom detí.“
Dve Evy z Tajnej postupne vystriedali niekoľko rodín. Rodičia spolužiakov ich prijali ako svoje. Takto to fungovalo, až kým nebola nová škola, ktorú otvorili v roku 1960, kompletne zariadená. „Druhý polrok sme už chodili na doobedajšie vyučovanie.“
Spomína na spartakiádu
„Chodilo sa len do rodín, kde mali menej detí,“ dodala Valéria Blehová. K nej spolužiačky nepridelili, pretože ich doma bolo päť súrodencov.
Bolo jej to ľúto, preto prišla s nápadom, aby sa dievčatá tridsať minút pred vyučovaním stretávali pred školou – posadili sa na schody a klebetili.
Aj Valika prišla na stretávku. S odstupom desiatok rokov si najviac spomína na spartakiádu – rada cvičila. Ľutuje, že sa nedostali „až na Strahov do Prahy, ale len do Nitry“.
Dodnes má v pamäti aj situáciu z roku 1961: „Učiteľ vbehol 12. apríla do triedy a kričal, že práve prvý človek (Gagarin) vyletel do vesmíru.“ Pamätá si tiež, ako si jeden spolužiak odpil z tušu na rysovanie, „lebo ho chcel len tak ochutnať“.
