Prežije ten pes? Brad Pitt je späť a bojuje o život, no hereckým výkonom ho zatienil nemecký ovčiak
Vysadnú z hydroplánu, vybalia stan v zátoke a zapália oheň. Otvoria si prvé pivo, zatiaľ čo sa v pahrebe griluje čerstvo chytený losos. Túlia sa k sebe. Obaja sa potichu tešia, že sedia pri jazere na Aljaške, lebo tridsať rokov na to nebol čas.
Sú to dvaja vojnoví veteráni. Jedného v Afganistane postrelili do ramena, druhému museli amputovať nohu. Teda labku. Odin je totiž štvornohý veterán.
Brad Pitt sa vo filme V srdci divočiny vracia ako James Belmont, bývalý príslušník amerických špeciálnych jednotiek. Počas kariéry si síce nestihol založiť rodinu, no z vyslaní do Iraku a Afganistanu si domov odniesol vzácny dar – psa. James a Odin trávia celé týždne letmi hydroplánom ponad Aljašku, kam odišli hľadať pokojnejší život. Ďaleko od tráum, ktoré si so sebou zo služby v armáde ponesú už navždy.
Prvé scény filmu sú dokonalou idylkou. Lenže čo by to bolo za survival thriller, keby sa nič nepokazilo? Pitt uteká pred búrkou, no dostane infarkt a s lietadlom havaruje v neprístupnom teréne.
Režisér David Ayer od prvého momentu čelil otázkam, či pes prežije. Verejnosť musel upokojiť, že nemecký ovčiak Odin nezomrie. Paradoxne, celá obsesia s tým, ako pes dopadne, bola napokon na škodu. Ayera to dohnalo až k tomu, aby hneď v prvej scéne tak trochu vyspoiloval, ako celá snaha o prežitie v aljašskej divočine dopadne.
V srdci divočiny neprináša revolúciu žánru, necháva skôr vyniknúť hercov. A nehovoríme len o Pittovi, ale najmä o štyroch nemeckých ovčiakoch, ktoré si zahrali Odina. V momente, keď Pitt dostane infarkt a havaruje lietadlom, kino prvýkrát stíchlo, pretože krátko pred tvrdým dopadom Odin z hydroplánu vypadne.
Zásoby majú na pár dní a pred sebou 93 kilometrov cez divočinu. Nanešťastie, v tomto bode začína film pokrivkávať. Pitt kráča s vypätím všetkých síl, Odin je po havárii otrasený, a tak sledujeme lineárnu a prvoplánovú výpravu, ktorú každých pár minút preruší prekážka.
Film je vizuálne pôsobivý, pričom Aljašku pri natáčaní plnohodnotne zastúpili hory Nového Zélandu. Práve preto ako päsť na oko pôsobia stretnutia Pitta a Odina so zvieracími nástrahami. Scénu s grizlym mohol Ayer vymyslieť aj inak ako pomocou lacného CGI, ktoré je treťotriedne.
Do všetkého ešte vstupujú vojnové flashbacky. Odin si z Afganistanu odniesol ťažkú traumu, domov sa vrátil so zjazvenou tvárou a chýbajúcou labkou. Belmont tam stratil celú jednotku, pri akcii prežil ako jediný vojak. Škoda len, že sériu scén z vojny zrejme Pitt s partiou komparzistov nakrútil za dve hodiny niekde v púšti, čomu zodpovedá aj autenticita a kvalita výsledných spomienok.
Tieto technické prešľapy a skratkovitý scenár by väčšinu žánroviek poslali ku dnu. Lenže V srdci divočiny má dva tromfy: Pitta a Odina. A na zahodenie nie je ani záverečná tretina filmu, ktorá ho z priemeru žánru ťahá smerom nahor.
Brad Pitt sa nemal s kým rozprávať. V divočine neexistujú dialógy, napriek tomu to dávalo zmysel. Pitt sa rozprával s Odinom aj sám so sebou, Odin odpovedal mimikou a činmi. Keby si niekto zaslúžil „psieho Oscara“, tak práve on. Pitt musel všetky emócie uhrať očami a fyzicky. Pri scéne, keď si dolámal ruku a potom si ju musel jednou rukou sám ošetriť, sme v kine ani nedýchali.
To, čo funguje naozaj bezchybne, je aj hudba a zvuk. Keďže dialógov niet, sústredili sme sa na praskajúce konáre, hukot rieky, škrekot zvierat. Prekvapivo dobre fungovali aj náznaky „nadprirodzenosti“, či už v zákutiach lesa, alebo u Odina. Odin je predsa len severský boh, no nie?
Film vo svojej podstate funguje ako jedna veľká metafora. Metafora o návrate z vojny, z pekla, ktoré obaja prežili. Zabudnúť sa nedá, dá sa to zvládnuť len spoločnými silami. Vzájomnou dôverou. A aj tak sa to nepodarí každému.
Je V srdci divočiny najlepší survival thriller, aký kto kedy natočil? Nie. Mal by si ho pozrieť aj divák, ktorý nepatrí medzi najväčších fanúšikov Brada Pitta a nie je ani zarytý psíčkar? Napriek všetkému áno. V momente, keď v nás tesne pred koncom putovania Pitta a Odina pomaly narastala skepsa z prvoplánového scenára, nás film emocionálne rozsekal. Ayer zaužívanú žánrovú schému otočil naruby a aspoň trochu tak rozbil hollywoodsky koniec, ktorý sme všetci očakávali.
