O čom nerozhodujú americké voľby
Americké voľby sú bezpochyby medzinárodnou mediálnou a geopolitickou udalosťou. Tie aktuálne nerozhodnú o ničom menšom než o politickej sile Donalda Trumpa vo zvyšku jeho funkčného obdobia, s potenciálne významnými dosahmi na domácu aj zahraničnú politiku. Globálne trendy smerujúce k systémovým zmenám v medzinárodnom poriadku však už nezvrátia.
Dôvera v Spojené štáty ako garanta bezpečnosti sa zásadne oslabila nielen v Európe: dramatické zvraty v postojoch, znehodnotenie významu slov či strata rozlišovania medzi spojencom a protivníkom sú citlivo vnímané tak v Kodani, ako aj v Ottawe, Rijáde či Soule.
Kongresové a o dva roky prezidentské voľby môžu priniesť väčšiu zahraničnopolitickú predvídateľnosť či zmiernenie napätia. O návrate svetového poriadku do pôvodného stavu však už nerozhodnú, pretože americké kroky už stihli zmeniť strategické kalkulácie ostatných aktérov. Môžu nanajvýš spomaliť trend straty vplyvu a manažovať škody.
Úpadok amerického vplyvu
Donald Trump svoj mandát začínal prísľubom, že ruskú vojnu proti Ukrajine vyrieši expresne rýchlo a zároveň že krajinu nezatiahne do ďalšej vojny. Prvú neukončil a ďalšiu rozpútal, pričom obe ilustrujú oslabenie amerického vplyvu vo svete.
Ukrajina naďalej odoláva agresii a spôsobuje Rusku významné vojenské a ekonomické škody napriek enormnému politickému tlaku na ústupky zo strany Washingtonu, úplnému zastaveniu americkej finančnej a materiálnej pomoci, výpadkom dodávok amerických zbraní, satelitnej konektivity či spravodajskej podpory.
Papierovo slabší Irán síce vo vojne zaznamenal významné fyzické straty, no podarilo sa mu zobrať si globálnu ekonomiku za rukojemníka. Napriek obrovskej vojenskej prevahe a rozsiahlej logistickej infraštruktúre sa tak vojna proti nemu stala pre Spojené štáty nočnou morou.
Znovuzrodenie vojenskej moci Európy
Na pozadí týchto vojen sa svoje postavenie snaží upevniť Európa. V prvom rade pohotovo nahradila výpadok americkej pomoci pre Ukrajinu. Stala sa dominantným poskytovateľom finančnej a humanitárnej pomoci, schválila dvojročný úverový rámec v objeme 90 miliárd eur a v priebehu jedného roka pre Ukrajinu nakúpila zbrane za takmer sedem miliárd eur.
Popri tom Európa naštartovala obnovu svojej desaťročia zanedbávanej vojenskej moci. Len za minulý rok zvýšila svoje výdavky na obranu o 20 %, čo spolu s Kanadou predstavuje nárast o takmer 140 miliárd dolárov. Vytvorila tak príležitosť na oživenie vlastného obranného priemyslu.
Po desaťročiach „amerického mieru“ sme tak v Európe našli zhodu, že v existenčných otázkach nemôžeme byť závislí od cudzích vojsk, zbraňových systémov, munície či satelitnej konektivity. Riziko výpadku outsourcovanej bezpečnosti je privysoké a do rozvoja obranného priemyslu a vojenských spôsobilostí preto investujeme zdroje, ktoré by boli v minulosti nepredstaviteľné.
Tieto procesy sa nezastavia po kongresových ani prezidentských voľbách. Jednak preto, že bezpečnosť a prosperita Európy by už z princípu nemali byť závislé od politických rozhodnutí robených mimo Európy, amerických politických cyklov, ale tiež preto, že investície do budovania vlastných kapacít už jednoducho prebiehajú, prinášajú ovocie a vyvolávajú očakávania, ktoré proces emancipácie poháňajú ďalej.
Transatlantická spojenecká väzba a význam Spojených štátov pre bezpečnosť a prosperitu Európy zostávajú dôležité, osobitne vo svete, v ktorom nám konkuruje Čína. No vzťah so Spojenými štátmi musí byť postavený na nových princípoch, rovnocennom partnerstve, silnej Európe a vyššej miere autonómie v kľúčových oblastiach obrany a bezpečnosti.
Domáce úlohy pre Európu
Európsku budúcnosť musíme budovať v Európe a nereagovať len na politické impulzy z Washingtonu. Naše domáce úlohy, ktoré sme zanedbávali desaťročia, sú v prvom rade v Európe, máme ich vo vlastných rukách.
Európa v časoch globálnych zmien potrebuje vnútorné reformy, zvýšiť svoju ekonomickú konkurencieschopnosť, zrýchliť rozhodovacie procesy a pokračovať v budovaní vlastnej vnútornej sily. To znamená aj zvýšenie investícií do technológií, rozvoja európskeho priemyslu a budovania obranných spôsobilostí.
Zároveň potrebujeme nanovo definovať naše pôsobenie navonok a dobudovať naše globálne partnerstvá. Musíme viesť globálnu iniciatívu za zachovanie multilaterálneho poriadku, na ktorom stojí jej bezpečnosť a prosperita. Záujem o spoluprácu nájdeme v Severnej Amerike, na Blízkom východe aj v Indopacifiku.
Naplniť ambíciu silnejšej Európy nebude jednoduché. Nová politická realita po nadchádzajúcich voľbách vo Francúzsku či Nemecku môže Európu opäť oslabiť, rovnako ako jej nejednotnosť a rozpačitosť. Strategická emancipácia Európy teda nie je ničím garantovaná, no nie je ani nedosiahnuteľná a oplatí sa o ňu zabojovať.
